Zvyky a obyčaje Selenčanov evanilicekeho vierovyznania

Chybová správa

Deprecated function: The each() function is deprecated. This message will be suppressed on further calls v _menu_load_objects() (riadok 579 z /home/selencar/public_html/includes/menu.inc).

Ako v iných našich osadách, tak i v Selenči ľud si zachováva mnohé staré zvyky a obyčaje. V minulosti ich bolo viac a mnohé z nich dnes už zanikli alebo sa zachovávajú iba v pamäti starších ľudí. S odchodom týchto ľudí miznú i stopy po nich, lebo ich nikto nezaznamenával. Tak nám doteraz uniklo mnoho svedectiev o živote našich predkov od ich príchodu sem po dnešné dni.

V minulosti bol intenzívny cirkevno-náboženský život a okolo kostola sa sústreďovala veľká časť celkového života dediny. Je potom zrejmé, že i mnohé zvyky a obyčaje boli v tesnej súvislosti s týmto životom. Väčšina z nich sa viaže k cirkevným sviatkom.

V tomto príspevku sa zvyky a obyčaje v Selenči prevažne zaznamenávajú podľa vyprávania Kataríny Čapeľovej, vdovy Adamovej, rodenej Mackovičovej. Menovaná sa narodila 21. septembra 1875 v Selenči. Pamäť mala stále znamenitú, i telesne bola čerstvá, takže sa zdala oveľa mladšou. Na otázky odpovedala veľmi pohotovo a konkrétne.

Autor tohto príspevku pôsobil v Selenči 17 rokov. Za celý ten čas pozorne si všímal život selenčského ľudu, až roku 1950 napísal väčšiu štúdiu o jeho živote. Jedna stať je venovaná zvykom a obyčajom, najmä evanjelickej časti obyvateľstva. Tento príspevok sa zakladá hlavne na uvedenej stati. Po roku 1950 život v Selenči autor už nesledoval.

Od „L u c k i" (13. decembra) až po „T r i k r á l e" (6. januára) sa „buop" ňevaril, „aby ďeťi ňeboľi rapavie". Ani „geľeďiňe" - buchty sa nevarili. To preto, „abi ďeťi ňemaľi záušňice" - mumps.

Keď na „Lucku" prvý do domu prišiel muž, so sebou priniesol „oceľ", čo znamenalo, že sa v dome v roku nič nerozbije. Ak prišla žena, malo byť rozbitých veľa vecí. Dievčatá strúhali drevo na stlpoch brán, kde bývali chlapci, „abi ich chlapci kceľi".

Na M i k u l á š a (6. decembra) a Lucku deti dostávali do čistých topánok pekné dary, do špinavých cibuľu, zemiaky a prúty.

V i a n o c e - „Kračúm". Na „Posiaci ďem", „Štedrí večer" (24. decembra), pastieri a kraviari chodili „polazuvať" alebo „vinšuvať". So sebou niesli snopky prútov. Domácim najprv vinšovali šťastné a požehnané Vianoce a potom „gazdovi" - hlave rodiny a gazdinej podali tie snopky prútov. Jeden z nich mal vytiahnuť, „aľe ňi holou rukou", niekoľko prútov. Koľko prútov vytiahol, toľko malo byť v dome prasiec. Vytiahnuté prúty domáci zasa zviazali do snopčeka a s týmto snopčekom sa potom vyháňali kravy a svine do poľa. Snopček býval v izbe pod hradou, aby bol poruke pre nezbedné deti.

Veľmi dôležité bolo na Štedrý deň vniesť do pitvora a izby čím viac slamy, „až do pou koľiem". Slama musela byť posypaná po celej podlahe, i pod stolom a pod posteľami. Na tej slame potom spali deti, najmäprvú noc. Deti obyčajne najradšej spali pod stolom, lebo ich starší ubezpečovali, že sa tam „naroďiu Ježiško".

Keď zahlaholil večerný zvon, prvou starosťou gazdinej bolo vybehnúť na dvor a do záhrady a potriasť všetky ovocné stromy, „abi na budúci rog bohato zaroďiľi". Gazdiná pritom hovorila tieto slová: „Ag ňebuďež roďiť, vitňeme ťa!" Hlas zvona bol zároveň pozvaním na večeru. Všetci sa poschádzali do izby a posadali si za stôl. Kým tak členovia rodiny sedeli za stolom, matka vošla s lampou v ruke z kuchyne, všetkých pekne privítala, zaželala im požehnané a šťastlivé vianočné sviatky, dobré zdravie, šťastie a dlhý život. V tú chvíľu domáci bývali dojatí k slzám. Matka potom postavila lampu na stôl a všetci si pokľakali okolo stola a modlili sa, kýmkoľvek zvonili zvony.

Potom jedna zo žien odišla po vahan, naliala doň vodu a postavila ho na „ľegátku" - stoličku. Všetci radom sa umyli. Starší hádzali do vody mince. Keď sa umyli, vahan s vodou sa odložil pod posteľ. Zasa si posadali za stôl a ešte raz sa pomodlili. Na stôl sa položili oblátky a cesnak. Každý si vzal po strúčku cesnaku a oblátku. Ak strúčok cesnaku bol zdravý, znamenalo to, že i ten, čo si ho vzal, bude po celý nastávajúci rok zdravý. Ak strúčok bol chybný, tak i ten, čo si ho vzal, mal byť v tom roku chorý. Oblátky sa piekli na Štedrý deň, teda v ten istý deň, keď sa jedli. No niekedy sa museli piecť i skôr, lebo sa piekli na „zeľeze", ktoré mala iba cirkev a opatroval ho farár. Jednotlivci také „zeľezo" nemali.

Pred večerou sa prichystala aj misa a kým sa večeralo, otec čeľade do nej dával z každého jedla trochu; napríklad toľko cesnaku a oblátok, koľko bolo v dome kusov statku.

Po cesnaku a oblátkach nasledovala kapustnica, ale iba trochu zapražená, riedka, v ktorej sa varilo bravčové mäso a kúsky klobásy. Klobása sa jedla, „abi hadi ňešťípali". Kapustnica sa naberala do taniera, do ktorého sa už predtým nakrájal chlieb. Po kapustnici sa jedlo pečené mäso a potom makové rezance, dobre osladené cukrom alebo medom. Miesto rezancov mohli byť aj „pupáke" alebo „plžance". Potom nasledovali jablká a orechy. Orechy sa „šťiepaľi na stoľe na dašťički s kameňom", ktorý sa používal iba na tento účel. Aj z tohto všetkého otec čeľade dával do spomenutej misy. Tak sa večera aj skončila. Uzavrela sa modlitbou a nábožnou piesňou.

Po večeri sa očakávali „polazuvári". Deti prišli pod oblok a spievali nábožné piesne. Za to sa im dávali dary: peniaze, jablká, figy, suché slivky, koláče, cukríky. Cigáni, ktorí obyčajne prišli hrať, dostávali víno a pálenku. Polazovníci išli radi k farárovi, lebo tam obyčajne dostali po dva grajciare, kým iní dávali iba po jednom. Niektorí chlapci preto prichádzali i dva razy, pravda, obozretne, aby farár nezbadal ich huncútstvo.

Na Štedrý deň sa ponaberalo trochu i zo všetkého obilia. Pomiešalo sa to potom v koryte a vysypalo do vreca a položilo pod stôl na postlanú slamu. To bol obrok pre statok a hydinu. Pripravilo sa ho toľko, aby sa cez celé Vianoce nemuselo ísť na povalu. Deti najradšej spali na tomto vreci. Ono im bolo ako vankúš. O stôl sa priviazal aj batoh sena.

Keď zazvonilo na Štedrý večer, gazda domu urobil s cesnakom na dverách mašťale znamenie kríža a od tej chvíle nikto už k statku až do zvonenia na deň nešiel. Verilo sa, že sa statok jedine v tú noc zhovára, preto sa nesmel vyrušovať.

Keď v prvý deň Vianoc začali zvoniť na deň, dospelí povstávali, pokľakali si okolo stola a modlili sa a spievali nábožné piesne. Na úsvite jeden vzal mericu, naplnil ju krmom, prichystaným vo vreci pod stolom, a išiel nachovať statok a hydinu. S obrokom sa pomiešali aj jedlá zo štedrovečernej

misy.

Ráno sa spod postele vytiahol vahan, ktorý tam odložili večer, a v tej istej vode sa zasa všetci radom umyli. Deti vstávali posledné a im sa podelili peniaze z vahana. Pritom sa im hovorilo: „Toto vám Ježiško doňiesou, že sťe boľi počúvne a že sťe sa modľiľi a spievaľi. Preto bucťe naveki takie a na budúci Kračúm vám ešťe viac doňesie."

Potom sa raňajkovalo. Predložilo sa to, čo ostalo od večere, lebo sa na prvý deň Vianoc nevarilo. Po raňajkách sa sedelo okolo stola, kým nezazvonili prvý raz do kostola. Potom všetci išli do kostola. Z dospelých doma zostala iba jedna žena, ktorá obielila zemiaky a na „ťapšiach" ich upiekla vo vykúrenej sedliackej peci.

Keď prišli z kostola, obedovalo sa. Pred obedom otec čeľade prečítal z Tranoscia modlitbu a zaspievalo sa niekoľko piesní. Aj po obede sa pomodlili a zaspievali niekoľko piesní. Popoludní sa išlo na „večierňu".

Na večeru sa podávalo všetko, čo zostalo od obeda, prípadne i od Štedrého večera. Na druhý deň Vianoc gazdiná už varila riadny obed.

Slama zostala na podlahe po M l á ď a t k á (28. decembra). Dovtedy sa obyčajne slama už zdrobila, okrem slamy pod posteľami a pod stolom. Z tej dlhšej slamy sa potom „našúľali" krátke povriesla, ktoré do východu slnka museli byť už zavesené na ovocných stromoch, aby ovocné stromy priniesli hojnú úrodu. Ostatná slama sa „popravila" pod statok a hydinu.

Od Vianoc po Nový rok - „medzi sviatkí" sa „páralo peria". Vtedy sa nepriadlo. Na „páračkách" sa piekli „pagáče" a varila kukurica. Kukurica sa posýpala makom a dobre osladila.

Na S i l v e s t r a (31. decembra) sa varilo ako aj na Štedrý deň. Muži obyčajne išli na kartovanie, ktoré často trvalo až do rána. Samozrejme, chodievalo sa aj do kostola „pochovávať" starý rok. O polnoci zvonili zvony.

Na N o v ý r o k sa menili sluhovia. Sluha v ten deň obyčajne dostal košeľu a ručník a za plnú misu koláčov. Popoludní dary odniesol domov a vrátil sa s prázdnou misou. Sluhovia to dostávali bez ohľadu na to, či mali ďalej slúžiť alebo nie. Bíreši sa jednali na Michala (29. septembra).

Na P a v l a (25. januára) sa husi bili po chrbte. Každý úder mal priniesť po jednom vajci. Pripomínalo sa príslovie: „Račej viďieď na Pavla vlka na dvore, ako slnko na obzore".

Ak na H r o m n i c e (2. februára) vták vodu pije z „vágaša" - koľaje na ceste, „ňebude úrodní rok". Ak na M a t e j a (24. februára) hus znesie vajce, „viľiahne sa z ňeho žobráčik". Ak sa ovos poseje medzi Matejom a G r e g o r o m (12. marca), „zrno buďe ťaškuo".

Na „f a š i a n g e" sa pražili šišky, „abi konope maľi mekuo pazďeria". Rezance sa krájali natenko, „abi konope boľi ťenkie", a pri tanci sa vysoko skákalo, „abi visoko nariasľi". Fašiangovali aj deti. Predtým si upratali izbu a vyzdobili ju stužkami. Na Fašiangy popoludní si uvarili kukuricu s makom, jedli koláče a pili „krachľu". Niekedy si zaplatili aj „harmonikáša".

Na K v e t n ú n e d e ľ u popoludní sa niesla „kiseľica". Tri dievčatá urobili bábku a šli s ňou po dedine. Jedno nieslo „kiseľicu" a ostatné dve košíky. Do nich im dedinčania dávali vajcia. Dievčatá pritom spievali:

„Kvetná ňeďeľa, ďe si kľúče poďela? Ta dala som, ta dala svatimu Ďurovi. Svatí Ďuro, stávaj, kľúče odmikávaj, abi tráva riasla, tráva zeľená, više koľena. Seďí paňi f koši a pán sa jej prosí: Daj, paňi, vajíčko, ľebo edno, ľebo dve, ve ťi to máľičko odbudňe. Navarím varpivo, opojíme richtárouho sina. Ag ňebude piťi, buďeme ho biťi po téj holéj riťi. Háje, máje, za vlasi mikáje. Tavo, kiseľ, tavo, ta ťa ponesieme, a tie hrackie zeme, židom na hrebeňe".

Mladíci a dievky sa cez pôstne nedele a na kvetnú nedeľu bavili na hojdačkách visiacich na morušiach.

Na Z e l e n ý š t v r t o k sa upravovali hroby a deti chodili ku spovedi. Na V e ľ k ý p i a t o k dievčatá „posťili za dobriho muža". Obyčajne sa varila fazuľa bez masti a zápražky. Jedli sa aj varené vajcia. Celé poobedie sa jedla „pukaná kukurica". Na B i e l u s o b o t u sa varilo „studeňia", a to „s paprčkou" a podľa možnosti i „s teľacej hlave". Uvarila sa i šunka a klobásy. To všetko sa priprávalo na nedeľu. V sobotu večer sa jedla „kislá poľiouka", pripravená z vody, v ktorej sa varila šunka a klobása. Farbili sa i vajcia.

V prvý deň V e ľ k e j n o c i sa oheň nezakladal. Jedlo sa to, čo sa pripravilo v sobotu. V druhý deň Veľkej noci sa „obľievalo". Chlapci prichádzali do domov dievčat a tam ich „obľievali". Voľakedy sa oblievalo viac ako teraz. Ale dievča museli chlapci najprv nájsť, lebo sa každé schovalo. Keď ho našli, priviedli ho ku studni a tam ho dobre vypolievali. Obyčajne si frajer polieval svoju frajerku, ostatní chlapci mu v tom pomáhali. Staršie dievčatá sa tak schovali, aby ich chlapci ľahšie našli. Aj ženáči chodili na oblievačku. Dievčatá a ženy mali právo oblievať v utorok. Obyčajne v skupinách čakali na ulici a striehli na mužov. Keď sa daktorý zjavil na voze, oblievali ho zo všetkých strán a zo všelijakých nádob. Len rýchlosti koní mohol často muž ďakovať, ak sa mu podarilo uniknúť pred prívalom vody rozradostených dievčat a žien.

P r v é h o m á j a sa „saďiľi" alebo „staveľi máje". Robili to chlapci, ale aj dospelí ľudia. Chlapci „saďiľi máje" dievčatám a dospelí významnejším občanom. To sa robilo v noci. Na úsvite muselo byť všetko hotové. Roku 1949 prvý raz postavili máj pred kanceláriou Sedliackeho pracovného družstva. Na vysoký stĺp pripevnili haluz a na ňu navešali šúľky kukurice, pšenicu, slamu, konope, rohy a pod. Voľakedy bývalo májov viac ako teraz. Stavali ich pred domom notára, richtára, farára, prísažných, predsedov rozličných spolkov. Keď máje „váľaľi", a to bolo obyčajne v poslednú májovú nedeľu, išli celé zástupy s hudcami. Tí, čo mali pred domom máj, dávali za to niekedy i päť korún, alebo častovali vínom alebo pivom. Pritom sa spievalo. Veselica trvala hlboko do noci a bola obyčajne veľmi hlučná. Pokračovanie mala i po krčmách.

Na T u r í c e chlapci zdobili dievčatám brány a dverce ratolesťami. Odvážnejší a vtipnejší ozdobili ratolesťami aj komín. V poslednej dobe aj tento zvyk mizne.

Keď na M e d a r d a (8. júna) prší, pršať bude štyridsať dní každý deň čo len trocha. Hovorí sa: „Medardova kvapka štiricať dňí kvapká". Keď v roku prvý raz zahrmí, treba sa chrbtom oprieť o múr, „abi kríže ňeboľeľi". Keď pred Ďurom (24. apríla) niekto vyorie alebo vidí hada alebo jaštericu, má ich chytiť a pohladkať rukou. Tou rukou potom môže vyliečiť koňa, ktorý trpí na „micinu". Aj deti možno tým istým spôsobom vyliečiť. Dievčatá alebo ženy chytajú šťúra a v rukách ho mädlia, „abi sa naučiľi dobre šiť". K a t a r í n a (25. novembra) „zakazuje husľe" a O n d r e j (30. novembra) „husľe viaže". Znamená to, že vtedy prestáva hudba a tanec po krčmách a všade inde, lebo je advent, a to sú štyri nedele a týždne pred Vianocami. Muzika takisto prestáva v dobe žatvy, keď sa na poli zjaví prvý kríž skosenej pšenice, a trvá to, kým sa neskončí „tlačba - mlatba". Je to zároveň istá forma oddychu v čase najväčších poľných prác. Dni sú najdlhšie, práce je najviac, a preto silu netreba „troviť na zábavi a daromňice". No a treba sa zdržiavať zábav i preto, že sa pripráva chlieb, taký dôležitý pokrm cez celý rok.

Koleda. S koledou sa chodilo asi do roku 1930. Bola to návšteva evanjelického kňaza u svojich cirkevníkov, každoročná návšteva vo všetkých domácnostiach. Bývalo to hneď po Novom roku. Farár išiel v sprievode kurátora a kostolníka a kým školy boli ešte cirkevné, s nimi chodieval aj učiteľ-kantor. V sprievode boli aj šiesti žiaci, dvaja „trogári" - nosiči a jeden povoz, pravda, aj s kočišom. Po čase prestali chodiť učiteľ, nosiči a kočiš s povozom. Vystriedal ich zvonár s kočíkom. Do domu prišli najprv žiaci, ktorí oznámili domácim: „Hotujťe sa koledou, uš sú poľa susedov". Potom si zastali do dvoch radov po traja a spievali novoročnú pieseň. V tom prichádzal farár a spolu s ním ostatní zo sprievodu. Všetci spievali pieseň, ktorú začali spievať žiaci. Keď pieseň doznela, farár všetkým v dome zaželal šťastlivý Nový rok, podal im ruku a dal im svoje kňazské požehnanie. Na stole už čakali pripravené peniaze pre farára a na peci pre žiakov. Tam boli pre žiakov aj orechy. Pre farára sa pripravilo do meričky aj „žito" - pšenica a kukurica. To „trogátori" odniesli na voz. Okrem toho na voz odniesli metlu a trochu konopí - to pre „paňi matku" (farárovu ženu). Tieto dary sa nedávali v každom dome. Kedysi sa dávalo viac rozličných darov, postupom času stále menej. Kým „trogári" odnášali dary na voz, farár sedel v izbe za stolom a spisoval členov rodiny. Keď to urobil, trochu sa s domácimi porozprával. Denne sa tak s koledou prešlo dvadsať až päťdesiat domácností. Celá koleda však trvala osem dní. Koledníkov ponúkali aj jedlom: farára, učiteľa, kurátora a kostolníka v izbe a ostatných v pitvore.

Neskoršie koleda bola nahradená iba súpisom, ktorý konal farár v sprievode jedného člena cirkevnej správy alebo presbytéria. Dary v prírodinách sa celkom prestali dávať, dávali sa iba peniaze. No i tento súpis trval osem dní. Na základe neho sa potom viedla Rodinná kniha, ktorá sa i teraz opatruje na farskom úrade a popri matrikách je to veľmi cenný dokument o Selenčanoch.

Svadba. Na priadkach bývalo najviac príležitostí, aby sa mladí zoznámili a potom uzavreli i manželstvo.

Mládenec sa žení, keď má 18 rokov. Skôr sa mládenci ženili po odslúžení vojenčiny. Dievča sa vydáva, keď mu prejde 16 rokov. No stáva sa, že sa manželstvá uzavierajú aj skôr. Najmä dievčatá sa skôr vydávajú. Napríklad v roku 1925 sa uzavrelo manželstvo, keď dievča malo 14 rokov, 8 mesiacov a 4 dni. Keď sa takéto manželstvá uzavierajú, roky sa „kupujú". Vtedy obyčajne ide o manželstvo z vypočítavosti. Nedarmo sa hovorí: „Pri žembe sa jutrá kupujú". Ak je mládenec bohatý, dobrá „prílika" - príležitosť, rodičia vydávajú dcéru i „pret termínom", aby sa s druhou neoženil. Podobne býva i pokiaľ ide o syna.

Hoci sa mladí sami zoznamujú, a tak vzniká medzi nimi i vzájomná náklonnosť i láska, samo uzavieranie manželstva nemožno považovať za ich celkom samostatné rozhodnutie. Pred vstupom do manželstva veľmi často sa z rozličných strán „odhovára" alebo „nahovára", alebo ako sa to ešte povie „odrádza" alebo „narádza". Mladí si možno ani nevšímajú hmotný stav jedného alebo druhého, ale pre starších je to veľmi dôležitý činiteľ, ba dalo by sa povedať, že je to pre nich i prvoradý činiteľ. Najviac sa pozerá na „táľ", ktorý dostane jeden alebo druhý. Stalo sa i toto: Syn oznamuje rodičom, že sa ide ženiť. Našiel si pekné dievča, dobrej povahy, ale chudobné. Rodičia mu radia na pohľad nie také príťažlivé dievča, ale „bohatú táľošku". Syn sa ťažko rozhoduje. Pri obede rodičia postavili na stôl misu. Peknú cifrovanú, ale prázdnu. Popri nej obyčajnú, ale naplnenú príjemným jedlom. Všetci si posadali za stôl. Ponúkajú syna. Otec povie: „Sim mój, tu sa dve miske: ena podľa tvojej chuťi, a druhá podľa našej. Viberaj si!" Syn napokon udusí v sebe city a počúvne radu rodičov. Takto sa uzavierali manželstvá v minulosti, ale často i dnes. Boli aj chorľavé dievčatá alebo s nejakou telesnou chybou, a predsa sa ľahko vydali popri svojom vene, ktoré prinášali do ženíchovho domu.

Manželstvá sa obyčajne uzvierajú medzi partnermi, ktorí sú ekonomicky približne na tej istej úrovni. No nie zriedka sa stáva, že sa manželstvá uzvierajú i na základe rodinného príbuzenstva, niekedy i veľmi blízkeho (napr. i vtedy, keď sú rodičia mládenca a dievky súrodenci). Cieľom tohto je, „abi sa majetok ňešťiepau", aby zostal medzi svojimi, v rodine. Takéto manželstvá vznikajú výlučne medzi zámožnejšími rodinami. Boli i také prípady, že sa rodičia dohodli o manželstve svojich detí, a aby sa to zaistilo, urobili na to „kontrak", písomný a pred vrchnosťou. Stránky sa zmluvne zaväzovali zaplatiť dohodnutú sumu poškodenej stránke v prípade, že by k uzavretiu manželstva nedošlo. Odškodné sa platilo i do hodnoty 5 jutár zeme.

V ostatnom čase je časté tzv. „pobegovanie". Dievča za mládenca „pobegňe". Býva to vtedy, keď rodičia dievčaťa nie sú spokojní s mládencom, ktorého si ich dcéra vyvolila. Mládenec so svojimi „pajtášmi" príde nepozorovane do domu svojej vyvolenej, odniesie veľkú časť jej výbavy, ktorú ona vopred prichystá, a odvedie si aj dievča. Keď sa rodičia o tom dozvedia, protestujú, hnevajú sa, ale po určitom čase sa obyčajne uspokoja. V poslednom desaťročí dievčatá „pobegnú" aj bez takýchto dôvodov, ba i za súhlasu rodičov. Odôvodňuje sa to tým, že sa tak vyhnú veľkým svadobným výdavkom. No i keď sa takto dievča privedie do domu, predsa sa robí hostina, ako aj neskoršie, keď sa mladí dodatočne osobášia.

Keď ide všetko normálne a keď sa všetky „zákulisné" veci okolo sňatku ukončia, totiž keď sa už vie, že nebudú nepreklenuteľné prekážky, začnú sa formality uzavierania manželstva.

Mládenec sa dohovorí s dievčaťom, kedy príde na pytačky. Dievča to potom povie svojim rodičom. Oni sa prichystajú, pytača dočkajú sviatočne oblečení a ak sa im voľba ich dcéry páči, tak ho dočkajú i s neskrývanou dobrou náladou. Sám priebeh pytačiek je rozmanitý. Závisí to i od samého pytača, no dcéra obyčajne málo hovorí, alebo nehovorí nič. Pytačovi odľahne, keď sa konečne osmelí a povie, prečo vlastne prišiel. Rodičia sa obyčajne obrátia k dcére, aby ona povedala, čo si myslí. No jej odpoveď, keďže sa už predtým s mládencom dohovorila, je jasná. Ona pristane. I rodičia pristanú, ale prdesa vyjadria obavu, či s tým i mládencovi rodičia súhlasia. Na znak súhlasu pytač dostane ručník.

Za pytačom, obyčajne na druhý deň, prichádzajú jeho rodičia. Niekedy sa predtým pošle niekto s blízkej rodiny, aby oznámil príchod budúcich svatovcov. I mládencovi rodičia prinesú ručník dievčaťa. Keď sa takto budúci svatovci zídu, dohodnú sa o priebehu svadby, ale vybavujú si aj záležitosti, ktoré sa týkajú budúceho života ich detí. Predovšetkým sa dohodnú o „zdávankách". Na „zdávanke" sa ide na faru a obyčajne je to v sobotu. Snúbenci idú sviatočne oblečení v sprievode svojich otcov k farárovi, ktorý ich „zapíše". Hneď potom v nedeľu sú prvé ohlášky. Mladí v tú nedeľu neprídu do kostola, ale prídu ich rodičia a členovia najbližšej rodiny. V nasledujúcu nedeľu, keď sú druhé ohlášky, snúbenci sú bezpodmienečne prítomní v kostole. V nedeľu pred samou svadbou mladá nevesta sa ozdobí partou, svadobným vencom a stojí v prvom rade pred oltárom, teraz už posledný raz s dievčatami. Bývajú tri ohlášky, a to tri nedele za sebou a ohláša sa po kázni. V čase zasnúbenia, ktoré tiež trvá iba tri týždne, kupujú sa dary. Snúbencovi rodičia kúpia budúcej neveste jeden alebo dva ručníky a snúbenicini rodičia budúcemu zaťovi jednu alebo dve košele. Kedysi sa pripravovali dary i pre najbližšiu rodinu. Tie dary sa potom delili v druhý deň svadby.

V ten deň, keď sú „zdávanke", teda v deň zápisu u farára, „prišíva sa pero". Býva to večer v dome snúbenice. Zíde sa bližšia rodina, družbovia, družice a pozvaná mládež. Snúbenec, alebo ako sa to vtedy už povie „mladí zať", dostane „pero" na klobúk, alebo novšie na kabát. Pri tejto príležitosti „mladí zať" dostane i „ručník s kickami".

Kedysi sa dávali prstene. Bývalo to tak, že sa v sobotu pred druhými ohláškami v dome mladej nevesty prichystala večera. Na večeru prišla matka mladého zaťa - iba ona z domu mladého zaťa - s väčšou fľašou naplnenou medovou pálenkou. Touto pálenkou sa ponúkali prítomní pred večerou. Mladá nevesta istý čas nebola v izbe, v ktorej sa chystala večera, a matka mladého zaťa sa ostýchala piť do toho času, kým neprišla mladá nevesta. Konečne prišla mladá nevesta s misou naplnenou rozličnými „slatkáňami" (koláčmi) a s prsteňom. Zastala si pred stôl a vítala prítomných týmto vinšom:

„Vitajťe, ňeznámi, vi sťe k nám poslaní pre vienog zeľení, pre prsťem srieborní. Tu, hľa, ten dar máťe, čo od náz žiadaťe. Prínťe ďačne!"

Po tomto privítaní mladá nevesta odovzdala misu snúbencovej matke a prsteň snúbencovi. Matka túto „misku zo slatkáňami" ako aj fľašu, v ktorej priniesla „medovo páľenuo" a ktorú zasa naplnia pálenkou, odnesie domov. Mladá nevesta jej dáva ešte dva ručníky. V sobotu večer pred treťou ohláškou mladý zať sám prinesie mladej neveste misu s koláčmi, ktoré tentoraz pripravila jeho matka, „abi sa miska ňevracala prázna".

Na samu svadbu, ktorá u selenčských evanjelikov býva v utorok a vo štvrtok, sa pozývajú svadobníci dva dni skôr. Teraz hostí pozýva obyčane jeden, kedysi chodili dvaja: družba a zváč. Zváč je obyčajne mladý ženatý muž z najbližšej rodiny a družba je mládenec. Obidvaja mali palice ozdobené „šňúrkami" a „kulač" ozdobený „venčokom", ktorý v ten deň uvili družice. Pre túto príležitosť sa družba i zváč učili vinše, svoju úlohu chápali vážne a vykonávali ju svedomite a presne.

Deň pred svadbou sa riadi dom. Všetko sa musí dokonale pripraviť. Vtedy je aj zabíjačka. Pripráva sa podľa potreby, no často je to i krava alebo jalovica, niekoľko svíň alebo oviec. Pečú sa chlieb a „brány" - poprepletaný koláč.

V ten istý deň sa ide do domu mladej nevesty „pre duchni a vankúše". Mladý zať ide obyčajne v sprievode harmonikára a družíc, ktoré spievajú, výskajú, ujúkajú, aby tak celá dedina vedela, že sa svadba začína. Uvedieme na ukážku jednu pieseň, ktorá sa pri tejto príležitosti spieva:

„Malá mi je, malá mamičkina služba, ke mi ju viňesie na tri rázi družba. Na prvom sukňičku (láďičku), na druhom duchňičku a na treťom rázi Anku za ručičku."

Tento sprievod má obyčajne i „drdáka", vtipkára, ktorý napodobňuje „periaša" - nakupovača peria. On „kupuje peria". Dlho sa jedná, ponúka rozličné, staré peniaze, mince, gombíky a pod., až napokon, aby sa vec skoncovala, mladý zať zaplatí istú sumu peňazí. Pre duchny (periny) a vankúše sa, pravda, ide na vozoch. V dome mladej nevesty sa všetci zídu. Na vozoch prichádzajú obyčajne mládenci a ženatí muži, ktorí prídu pre „náraďia" - nábytok. Tí na vozoch sa prevážajú po celej dedine, spievajú a ujúkajú, ale dbajú, aby pred dom mladej nevesty prišli vtedy, keď aj tí pešo, a aby do domu vstúpili súčasne. Všetky vozy vchádzajú do dvora, ale aj vyjdú. Zostávajú iba tie, ktoré povezú „náraďia". Keď sa vnútri skončí jednanie okolo duchien a vankúšov, družiciam a ženám sa najprv dajú nevestine háby a mladý zať a družba nesú vankúše a duchnu. Na vozy sa naloží „náraďia". Z „náraďia" je hlavná „kasňa" - skriňa, len zriedka mladá nevesta dostane dve „kasne". V minulom storočí „kasne" vôbec neboli, t.j. nedávali sa mladej neveste. Dievka pri vydaji dostala „ládu". Iné kusy „náraďia", ako sú „stou" - stôl, „ľegátke" - stoličky, posteľ (alebo aj dve postele) dávali sa obyčajne neskoršie.

So všetkými vecami, ktoré sa takto naložili na vozy, príde sa do domu mladého zaťa. Tam sa všetko zloží. Ešte v dome mladej nevesty kľúč od skrine sa odovzdáva mladému zaťovi a právo na tento dôležitý predmet má potom už iba mladý zať. Kľúč od skrine bol vždy naozaj dôležitý, lebo v skrini bola výbava, do ktorej matka vkladala mnohé roky práce a usilovnosti. Skriňa býva priam nabitá rozličnými vecami a je to často celý majetok, ktorý dostanú tak tie majetnejšie, ako i tie chudobnejšie dievčatá. Býva v nej do 40 „kľinouňíkou" - uterákov, do 15 obrusov, 10 veľkých vlnených ručníkov, 10 rozličných „štrikancou", do 50 rubášov, ďalej topánky, „zepi", papuče, posteľná bielizeň, „béňe" - oplecká (ktorých je toľko ako sukní zavesených v ľavej časti skrine). Z celého obsahu skrine najdôležitejšie sú sukne. Mladá nevesta ich dostane do 30, ale bohatšie dievčatá mávali i dvakrát i trikrát viacej. Na sukňu treba hodne látky, a keďže sa kupuje len tá drahšia látka, i cena sukne je potom vysoká.

Keď sa všetko prinesené poukladá do izby, mladá nevesta a ženy, ktoré prišli tiež s vecami, upravia posteľ a odchádzajú domov. Ostatní zostanú v dome mladého zaťa pri večeri i po večeri až do polnoci. Veselo je, lebo sa svadba vlastne už začala.

Na druhý deň ráno sa rodina schádza s darmi. Muž neprichádza bez sliepky a ženy prinášajú chlieb a brány. Ostatní prichádzajú s darmi pred obedom. Okrem spomenutých darov prinášajú sa i košele a aj iné dary.

Predpoludním mladý zať a mladá nevesta odchádzajú do „ďeďinskiho domu" (na miestny úrad) registrovať manželstvo. Potom sa obidvaja vrátia domov. Mladej neveste položia partu, chlapci idú po hudcov a spolu s nimi prichádzajú na svadbu. Družba, ktorý zas všetkých pozve na obed, odchádza po starejšieho, ktorý má viesť celý svadobný obrad.

Úloha starejšieho počas celej svadby je vážna a nie je ľahko byť starejším. Starejší musí dobre poznať Bibliu, lebo v jej duchu má viac príhovorov. Napríklad aj do svadobného domu vchádza s týmito slovami: „Drahí priateľia! Pekní príklad máme Písme svatom v evaňjelijume svatiho Jána v ďevetnáctej kapitoľe vo verši druhom, ke Pán Ježiš po svojom skrieseňí prišou medzi svojich učeňíkou a poviedau im: Pokoj vám! Tag aj ja prichádzam do tochto svadobniho domu s tim darom pokoja a prajem vám ho šeckim ako duchovniho, tak ťeľesniho. Ja aľe prosím f túto chvíľu Hospoďina, abi svadobní oťec tochto hodu, ďielo, ktoré stojí pred ňim, mohol v dobrom zdraví a šťasťí ňielen začať, aľe aj dokončiť a abi zme ras šeci mohľi braď účasť a boľi povolaní na svadobní hod Baránka Ježiša Krista v ňebeskej radosťi. Toto prajem z hlbín duše šeckim svadobňíkom." Potom sa zaspieva chorál s tichým a dôstojným sprievodom hudby. Starejší ešte raz popraje, aby sa všetko šťastne skončilo, pozdraví sa so všetkými, väčšine podá i ruku. Potom sa každý usadí za stôl na určené miesto. Usádzanie sa deje presne podľa určitých pravidiel. K starejšiemu si posadajú kmotrovia, kmotry a potom ďalší. Pred obedom je modlitba. Jedia sa iba škvarky, hurky a paprikáš. Starejší upozorní svadobného otca, aby sa pripravil mladý zať, ktorý ešte nebol pri stole. Potom pošlú družbu s litrom vína do domu mladej nevesty, aby sa spýtal, či môžu prísť pre mladú nevestu. No na jeho návrat sa nečaká, hneď sa formuje sprievod, ktorý má ísť pre mladú nevestu. Ešte pred zostrojením sprievodu zvolá sa najbližšia rodina a mladý zať a starejší sa prihovorí najprv rodičom a potom mladému zaťovi. Mladý zať sa odoberá od rodičov a najbližšej rodiny. Spieva sa zas chorál. Podobne ako mladý zať od rodičov sa odoberá i mladá nevesta. Hostina v dome mladého zaťa sa volá „svadba" a v dome mladej nevesty „odáuke". Svadobnú hostinu vedie „starejší" a oddávky „odavač". Obidvaja majú podobnú úlohu, lebo hostina je nielen u mladého zaťa, ale i u mladej nevesty. Rozdiel je v tom, že svadba býva hlučnejšia ako oddávky. Z domu mladej nevesty sa ide do kostola. Najprv idú svadobní hostia a potom hostia z oddávok. Nevesta pri vstupe do kostola hádže peniaze a deti si ich zbierajú. Po sobáši v kostole mladomanželia idú spolu do domu mladej nevesty. Svadobníci a oddávkari sa potom rozídu. Starší odídu domov opatriť statok a dievčatá prezliecť sa. Mladomanželia za ten čas večerajú, ako aj ženy, ktoré majú sprevádzať mladú nevestu do domu mladého zaťa. S mladou nevestou ide kmotra - „svatvica", sestra, ak mladá nevesta má sestru, a tri družice. Do domu mladého zaťa sa nesie torta, pečená sliepka a medová pálenka. Po hostení v dome mladej nevesty starejší požiada oddavača o súhlas, aby mohli odísť. Oddavač dáva súhlas a starejší sa prihovorí nevestiným rodičom, potom mladomanželom. Táto reč je obyčajne dosť dlhá. Spieva sa i chorál a potom sa dcéra poďakuje svojim rodičom za všetko, čo pre ňu vykonali, kým ju vychovali. Nastáva rozlúčka sprevádzaná slzami. Odchádza sa do domu mladého zaťa. No tam pred pitvornými dverami už nevestu čaká plné vedro vody, ktoré má nohou prevrhnúť. Tam je i drevo, ktoré má pozbierať do prázdneho vedra a odniesť kuchárke. Kuchárka čaká mladých s chlebom a medom. Obyčaj s medom sa zachováva i dnes, ale nebýva už vedro s vodou. Potom sa vchádza do izby. Starejší sa prihovorí dlhšou rečou rodičom mladého zaťa. Nakoniec sa osobitne prihovorí matke, teraz už nevestinej svokre a „pridáva" - oddáva jej nevestu. Vážny tón zmení na žartovný a povie: „Teras ťa buďe mať kto počúvať, máš komu roskazuvať. Povedz jej raz, dva rás, a ak ťa ňepočúvňe, urop si samá." Nevesta delí orechy, jablká a cukríky. Hostia, ktorí prišli z oddávok, vrátia sa a zostane iba najbližší nevestin sprievod, niekoľko žien a družíc. Začína sa večera. Starejší sa pomodlí a po modlitbe sa hneď večeria. Jedlá prinášajú chlapci a dievčatá. Prvý družba pri predložení každého jedla povie primeraný vinš. Podávajú sa obyčajne tieto jedlá: „sľepačia poľiouka zo šifľíkami" alebo „z rezančokámi", „varenvo meso s chreňom", „kislá kapusta zo svinskim alebo baraňim mesom", „paprikáš (guláš)" z bravčového mäsa, zriedkavejšie z teľacieho alebo hovädzieho mäsa. Tento „paprikáš" je obyčajne veľmi mastný a bez zemiakov. Po ňom nasleduje pečené mäso rozličného druhu. S mäsom sa jedia „duncti" - zaváraniny. Nakoniec sa podávajú „slatkáňe" - koláče, múčniky a posledne už i torty. Kedysi boli len drobné „koláčike", „slatkáňe".

Po večeri sa konajú zbierky. Najprv sa „skladajú na kuchárku", potom na cirkev a nakoniec sa zbiera pre mladých. Mladým sa nazbiera najviac. Za tie peniaze mladomanželia si obyčajne zakúpia zem do árendy, a to býva začiatok hospodárenia - „gazduvaňia" mladomanželov. Večera a zbierky trvajú asi do polnoci. Vtedy prídu hostia z oddávok v sprievode muzikantov s peniazmi, ktoré sa nazbierali na oddávkach. Keď peniaze odovzdajú, vrátia sa späť. Konečne sa mladej neveste strhne z hlavy parta a ženy jej uviažu „kitku". Robí sa to v druhej izbe, kde sú prítomní iba súrodenci, najbližší z rodiny a družice. Starejší čaká v izbe, družba drží v ľavej ruke medzi prstami tri sviece a pravou rukou vedie nevestu pred starejšieho. Mladý zať je za nimi. Družba povie k tomu „veršík", starejší sa prihovorí k mladej neveste a potom sa spieva večerný chorál. Družba zvŕta mladú nevestu tri razy okolo seba a hudci hrajú pieseň: „Straťila som pártu, zeľení veňiec". Ženy, ktoré prišli s mladou nevestou, odchádzajú domov. Mladých uložia spať. Ráno mladí idú k nevestiným rodičom. Mladá núka medovým páleným. Toho dňa je ešte obed a potom sa už hostia rozídu. Zostane iba najbližšia rodina, aby domácim pomohla upratovať.

Do konca minulého storočia svadba trvala o jeden deň viac. Vtedy bolo i viac svojráznych obyčají. Tak napríklad mladomanželia prvú noc spali na povale a tancovalo sa za peniaze. Tento zvyk sa u katolíkov zachoval dodnes. Na tretí deň sa vystrájali rozličné samopaše: išlo sa s „drdákmi", zhotovili „radosňík", z ktorého každý musel dostať po kúsku, a pod. Koláče boli kedysi jednoduchšie ako teraz - „šeňie". Ráno mladá nevesta musela umývať riad, zametať dvor a ulicu. No to všetko by bola ďalšia osobitná kapitola.

K r s t i n y - „k r š ť e ň i a". Novorodeniatko prináša do domu radosť. Tehotná žena sa posledné týždne tehotenstva varuje ťažkých prác. Podľa starého zvyku „posťeľkiňi" sa urobil tzv. „kút", jej posteľ sa ohradila až po povalu bielymi plachtami. V ostatnom čase len málokde tak býva. Po narodení hneď na druhý, prípadne na tretí deň dieťa sa odnáša do kostola pokrstiť. S dieťaťom idú kmotry, krstné matere. Býva ich tri až päť. Po krste sa s dieťaťom ide na faru zapísať ho do matriky. Kmotry sa pred kostolom dohodnú, ktorá prinesie posteľkyni obed. Pri krste bývali kedysi hostiny. Dnes u evanjelikov obyčajne nebývajú, zachovali sa však u katolíkov. Posteľkyňa leží asi dva týždne, potom odchádza na dlhší čas k materi, aby sa zotavila.

P o c h o v á v a n i e. Mŕtveho umyjú, oblečú do čistých šiat a leží v posteli, kým sa neprinesie truhla. Kedysi skôr než priniesli truhlu, mŕtveho kládli na dosku. Do truhly sa nebožtík položí spolu s plachtou, na ktorej ležal. Tak sa potom odnesie obyčajne do prednej izby „pod zrkalo". Zrkadlo sa prikryje čiernym ručníkom. Aj všetky ostatné zrkadlá v dome sa obyčajne prikryjú čiernym ručníkom. Hodiny sa zastavia v tú chvíľu, keď člen rodiny zomrel. Aj hlahol zvonov oznámi smrť a príbuzní, najmä ženy sa schádzajú do domu smútku. Večer prichádzajú k mŕtvemu príbuzní a známi a tomu sa hovorí: „Iďeme na modľenia". V skutočnosti tam sa spievajú nábožné piesne. Spieva sa „s funebráľa" až do polnoci. Potom prítomných ponúkajú pálenkou. U katolíkov ponúkajú aj koláčmi. Pri mŕtvom sa zhromaždí aj do sto osôb, a keď zomrie mladý alebo známejšia osoba, príde i viac, takže keď čas dovolí, sedia nielen okolo stolov v izbách, ale i za stolmi na dvore. Pohreb je na druhý deň a návšteva je obyčajne veľmi veľká. Rodina nebohého sa vracia z cintorína posledná. V dome smútku sa pripraví voda na umývanie rúk. Podáva sa pálenka a každý muž z nej aspoň ochutná. Potom sa večeria. Obyčajne sa pripraví paprikáš. Táto večera sa volá kar. Na druhý deň po pohrebe rodina ide „obísť hrop" nebohého.

P r i a d k y. Dievčatá už v piatom roku života dostávali do rúk kolovrat. Už vtedy „pilnujú", aby ukázali nejaký výsledok. Niektoré už v tomto roku chodievajú aj na priadky. No pre dievčatá priadky bývjú povinné, keď skončia konfirmáciu, totiž keď sa po prvý raz zúčastnia spovede. Býva to medzi 12. a 13. rokom. Kým boli školy cirkevné, konfirmáciou - „arcikuľámi" dieťa končilo aj školu. Vtedy sa žiačka stávala dievkou a žiak mládencom. Bývala to vždy veľká udalosť pre deti aj pre rodičov. (Po prvej spovedi, ktorá sa pravidelne konala v Zelený štvrtok, tieto deti, teraz už „mláďenci" a „ďiouke", prvý raz idú i do kostola. Deti dovtedy nechodia do kostola. No potom v prvý veľkonočný deň ani jedno nechýbalo v kostole.)

So spoveďou sa viaže i prvá účasť na priadkach. Ak dovtedy niektoré dievča aj išlo na priadky, tak to bolo v sprievode matky alebo v spoločnosti detí. Na dievčenské priadky idú len dievčatá, ktoré už boli pri spovedi. Deti Slovákov katolíkov idú na priadky po skončení školy.

Priadky sa začínajú 8. septembra. V ten deň je v Báči jarmok a každý vie, že po jarmoku, vlastne už v ten istý deň dievčatá idú po prvý raz na priadky a začínajú novú sezónu. Staršie zaujímajú prednejšie miesta a tie, ktoré na priadky prichádzajú po prvý raz, vo všetkom sa musia podrobiť starému poriadku. Tento poriadok sa prísne dodržiava. Mladšie dievčatá musia zaujímať miesta, ktoré im určia staršie. Tieto mladšie dievčatá sú „maľie priatke", až kým ich v nasledujúcom roku nevystrieda nový ročník.

Každá matka podľa možnosti mladej priadke pripraví nový kolovrat. Na priadky sa najprv ide večer, a to keď odzvoní „na večer". Vždy sa zvoní na súmraku. Po „kirbaji" (pamiatka posviacky chrámu), ktorý býva v nedeľu po 11. novembri, teda po Martine, ide sa na priadky aj vo dne. Priadky sú od 9. hodiny dopoludnia do 4. hodiny popoludní. Obed si dievčatá prinášajú na priadky so sebou. Stáva sa, že kým niektoré dievča vyjde na chvíľu von, iné mu zjedia obed. Keď sa doma niečo dobré upečie, dievča ide domov a prinesie aj iným. Býva to obyčajne „rejteša" alebo „šiške". Obliekajú sa rovnako vo dne i večer. Rozdiel je iba v tom, že vo dne má dievča na hlave jeden ručník a večer „na široko". V sobotu a v nedeľu sa na priadky nechodilo. Po tie dni sa ide „do ihre".

„Ihra" je v živote selenčskej mládeže veľmi dôležitá. Na nej sa schádzajú dievčatá i chlapci, zoznamujú sa, bavia. Najviac známostí a priateľstiev, ktoré sa skončia uzavretím manželstva, vznikne práve tu. Mládež má „ihru" veľmi rada. „Ihra" býva v izbe, kde sú aj priadky, ale i vonku na ulici; vo dne zriedkavejšie, večer pravidelne. Na priadky sa nechodieva od Vianoc po Tri krále. Vtedy sa ide len „do ihre". Pred samým sviatkom sa nejde ani do ihry, lebo gazdiná riadi izbu, v ktorej hneď po Troch kráľoch sú zasa priadky. Ani vo veľkonočnom týždni sa nejde na priadky. Ide sa len do „ihry", a tak sa priadky i skončia. Po Veľkej noci sa na priadky už nejde, no do „ihry" sa ide každý deň, a to aj cez žatvu, keď sú najväčšie poľné práce. Do „ihry" sa chodí pred ten dom, kde bývajú priadky, ale aj pred dom staršieho dievčaťa. Tam sa potom stretá i mládež z okolia.

Dievčatá najprv pradú. Po skončení pätnásteho roku začínajú aj tkať.

Všetci chlapci obyčajne v 3. adventnú nedeľu idú ku spovedi, preto v sobotu pred tou nedeľou nejdú „do ihre". Dievčatá zostávajú samy v izbe a ani jedného chlapca nepustia dnu. Ani „maľie priatke" nepustia. Dievčatá v ten večer vystrájajú rozličné nezbedy. Tak napríklad napodobňujú pohreb. Jedno dievča je mŕtvola. Ľahne si pod zrkadlo, ktoré prikryjú čiernym ručníkom. Okolo neho sú „nariekárke". Všetky sú vážne a predstierajú hlboký smútok. Matka narieka: „Céra moja, velká je to ťarcha, čo ju musím znášať. Ľedva ma nohe držia, podlamujú sa mi koľená od žiaľu. Aňi si ľem chorá ňebola a smrť ťa odrazu skosila takú mladú, ešťe púčog ňerozvinutí" atď. Napodobňujú všetko to, čo počujú na pohreboch. „Mŕtvoľu" potom vynášajú do pitvora, búchajú na „kantu" (kanvu) alebo na iný predmet. To má napodobniť hlahol zvona. Potom „mŕtvoľa" zapáli sviecu a prichádza do izby ako mátoha. V izbe sa zahasí svetlo, ona straší a dievčatá kričia, výskajú, schovávajú sa, a tak sa táto hra aj skončí.

Meranie pece. Na lavicu okolo pece prestrú niekoľko ručníkov. Na tieto ručníky jedno dievča si ľahne dolu tvárou a niekoľko iných naňho. Tak „merajú pec". Potom jedno z dievčat potiahne to spodné dievča za nohy a všetky popadajú dolu.

Sobáš. Všetko sa odohráva v izbe. Dievčatá sú celý večer zamknuté. Najprv napodobňujú „pitačke". Mladoženích prichodí obyčajne z druhej dediny, napr. z Iloku. Najčastejšie predstavuje nejakého hlupáka, aby komédia bola väčšia. Dievča na nahováranie svojich rodičov predsa ide za neho. Nič nepomáha, že ju iní presviedčajú, že je obyčajným „sopľiakom", že sa „aňi ňeumiu aňi ňeočesau". Nasleduje zasnúbenie a potom sobáš. Okno predstavuje oltár, tam zapália sviece. Jedno dievča je kňaz a iné predstavujú kostolníka, kurátora a zvonára. Kanva je zvon. Zvoní sa pri vstupe do kostola. Vyhlásia sa pesničky, čísla a zaspieva sa niektorá veselá ľudová pieseň. Na niekoľko tehál sa položí doska, na ňu si snúbenci kľaknú. Farár im predčituje prísahu a oni ju po ňom opakujú. Tak sa „osobášia". Obyčajne všetko prebieha v žartovnom tóne. Keď napodobňujú sobáš, spojí sa i dvoje priadok. Potom sa napodobňuje všetko do najväčších podrobností. Tak prejde celý večer. Podobne napodobňujú krštenie, pohreb a pod., a keď sa spoja dvoje alebo viac priadok, nevynechajú ani vence z papriky alebo „šúšťa" - kukuričného šúpolia.

V sobotu pred 4. adventnou nedeľou sa do „ihry" nejde.

Niekedy, to bolo pred prvou svetovou vojnou, v tom dome, kde bývali priadky, dievčatá zakopávali pod prahy hustý hrebeň, „žebi chlapci tag husto choďiľi k ňim na priatke". V dedine vždy bolo asi štvoro priadok, a to tak v katolíckej, ako v evanjelickej polovici, a každé priadky chceli byť „na prvom mesťe", „navrchu", lebo potom i chlapci k nim najradšej chodili.

Dievčatá chodia k válovu, kde sa statok napája, tam z neho nastrúhajú struhliny a tie spália naprostred izby. Popol porozsýpajú po všetkých kútoch izby a posypú ním aj dvere, aby tak ako statok rád chodí k napájadlu, i chlapci radi k nim chodili na priadky.

Dievčatá lákali chlapcov na svoje priadky aj inými spôsobmi. Napríklad odchádzali na iné priadky, nepozorovane nabrali popol z ohniska a takisto nepozorovane ten popol rozsýpali od tých priadok až po svoje priadky. To malo chlapcov z tých priadok privábiť na ich priadky.

Chlapci prichádzajú na každé priadky. Pravda, najviac na tie, kde sú najvychytenejšie dievčatá. No na priadkach majú svoju zábavu: kartajú sa po stajniach, pijú a z toho sa viac ráz strhnú i bitky. Keď mládenec má meniny, častuje svojich kamarátov - „pajtášov". Býva to v stajni, aby tam mohli vystrájať všelijaké huncútstva. Chlapci chodia aj ako „drdáci", najmä na fašiangy. No ako „drdáci" častejšie chodia dievčatá a ženy.

Noc sa „prepriada" v advente, teda v decembri. Tie dievčatá, ktoré chcú „prepriadať noc", o desiatej pošlú ostatné dievčatá domov a ony samy zostanú na priadkach. Niekedy z toho medzi dievčatmi nastane aj hádka. Nie všetky dievčatá sa hneď berú domov, a tie, čo chcú „prepriadať noc", zasa ledva čakajú, aby ostali samy. Pre túto príležitosť sa varí kukurica. Postaví sa ešte napoludnie. Potom sa osladí a večer sa podáva. Aj chlapci sú na „prepriadaňí noci". No asi o druhej alebo tretej po polnoci aj ich dievčatá vyháňajú domov. Keď sa zbavia chlapcov, prinesú si do izby slamu, lebo by aj ony mali spať. No keďže jedna do druhej stále zabŕda, máloktorá zaspí. Ak aj zaspí, sadzou ju „zagaravia". Také nevyspaté dievčatá ráno odchádzajú domov, umyjú sa, obriadia, naraňajkujú a zas prídu na priadky. Ak daktorá doma zaspí, „mátke" (kamarátky) prídu po ňu „na fúriku" - tragači. Také ospalé jedna za druhou sa potom vytratia domov.

Na priadkach sa aj „presádza zora". Tie dievčatá, ktoré sa chcú týmto spôsobom pobaviť, držia svoj úmysel v najväčšej tajnosti. Dohovoria sa, čo ktorá prinesie na priadky. Gazdiná priadok pripraví chlieb, dievčatá prinesú zemiaky, klobásy, masť, múku, tvaroh, cukor. Chlapci neraz odhalia tieto prípravy a potom vykrikujú: „Nag žije zora!" Dievčatá sú na priadkach ako obyčajne: do desiatej večer a potom sa rozídu. O polnoci sa však nepozorovane vrátia a hneď sa chytia do roboty: bielia zemiaky, založia do pece, gazdiná pečie koláče. Tie, čo nemajú robotu, tancujú a spievajú. Chlapcov do izby nepustia. Raz sa istý Ďuro Pavlov schoval pod „ládu" (debnu), ale dievčatá ho zbadali a vystrčili ho von. Tam už čakali jeho „pajtáši", ktorým mal umožniť, aby sa aj oni vkradli medzi dievčatá.

Večera je medzi druhou a treťou hodinou po polnoci. Stôl prikryjú v izbe, za stolom sú dievčatá, gazdiná a gazda domu. Jedia sa „pečenie krumpľe s klbásou na ťapši" a „koláča". Ináč keď všetko ide ako treba, večera by mala byť o polnoci. Po večeri sa dievčatá rozídu po domoch svojich chlapcov. Ak je sneh, zatarasia ním dvere, ak ho nieto, prinesú ku dverám slamu alebo „šúšťa" - kukurične kôrovie, alebo oprú o dvere nejaký drúk, často však dvere odnesú a schovajú ich. Potom sa zas vrátia na priadky. Prinesú do izby slamu a políhajú si spať. Ďalej to pokračuje tak ako pri prepriadaní noci. Okolo deviatej hodiny ráno prichádzajú zas na priadky, znovu chystajú obed, aby tentoraz počastovali aj chlapcov. No z chlapcov prichádzajú iba tí najsmelší, ktorí sa neostýchajú jesť. Viacej smelosti však chlapci naberú pri víne. Večer prídu aj ostatné dievčatá a posmievajú sa ospalým: „Zorám sa drieme!" Tieto odpovedajú: „Nag žije zora!" Ako pri prepriadaní noci dievčatá i tentoraz prinesú: každá liter vína, za meričku zemiakov, kus klobásy, hrnček cukru a toľko i maku, trochu masti, 1 kg múky, spoločne kúpia tvaroh a sódovku.

Pred druhou svetovou vojnou sa usporadúvali aj bály. Bývali obyčajne na fašiangy. Po vojne bál bol iba raz. Priebeh bálu bol takýto: Dva dni sa nepriadlo, priprával sa bál. Prinášal sa riad, chystalo mäso: divé zajace, teľacina alebo iné mäso. Na bále bol rovnaký počet dievčat i chlapcov. Jeden z chlapcov rozniesol pozvánky. Zjednali si kuchárku, ktorej zaplatili toľko ako na svadbe. Posledne to bolo asi pol druha metra pšenice a 2 kg masti alebo mäsa. Každé dievča prinieslo sliepku. Zjednali sa aj hudci. Zváč mal palicu so stužkami a tak pozýval účastníkov na večeru. Za prikrytým stolom sedel „gazda" a „gazďiná", popri každom chlapcovi dievča. Na stôl jedlá prinášali chlapci a dievčatá. Mali dlhé biele „keteňe" - zástery, podobne ako zváči na svadbách. Keď prinášali jedlá na stôl, vinšovali ako na svadbe. Pripravila sa slepačia polievka so „šifľíkami", mäso s paradajkovou omáčkou, paprikáš, parená kapusta, koláče a víno. Po večeri bol tanec. „Čuduvárou" - divákov bývalo dosť, ale neboli účastníkmi tejto veselice, ani ich ničím nenúkali. Okolo 6. hodiny ráno všetci odchádzali domov prezliecť sa do sviatočného: dievčatá si obliekli „bielke" - biele sukne a išli holohlavé, chlapci si obliekli vyšívané košele. Celé predpoludnie chodili po uliciach a sprevádzali ich hudci. Vrátili sa ešte na obed, veselica pokračovala do predvečera a potom sa už rozchádzali. Na bále sa všetci „maľuvaľi" - fotografovali. Fotografovalo sa na dvore domu, kde sa bál konal.

Gazdiná priadok dostávala plat v prírodninách. Kurivo a osvetlenie dávali dievčatá, tiež trochu peňazí, ostatné sa platilo v konopiach, obyčajne 3 kg, dávalo sa i trochu priadze.

Kedysi prichádzala i katolícka i evanjelická mládež do „velkej krčme" na spoločný tanec. Neskoršie katolícka mládež mávala tanec v krčme Jána Morgensterna a evanjelická v krčme Jána Častvana. Po oslobodení sú zasa spolu.

Tak dievčatá, ako i vydaté ženy majú svoje priadky. No vydatých žien je na priadkach menej: býva ich 10 až 15. Vydaté dcéry odchádzajú na priadky k svojim materiam alebo sestra k sestre. Je to príležitosť, aby sa bližšia rodina zišla, porozprávala, alebo ako sa hovorí, „aby si pokľebeťiľi", a pravda, aby sa i pohostili.

Z a b í j a č k a. So zabíjačkami sa viaže dosť ďalších zvykov a obyčají. Zabíjačka je nielen v Selenči, ale aj v domácnostiach všetkých Slovákov v Juhoslávii mimoriadnou udalosťou. Zabíjačkám sa venuje veľká pozornosť, hoci my to často ani nebadáme. No keď do Vojvodiny príde niekto z iných krajov, hneď zistí, že sa tu konzumuje mnoho bravčového mäsa. Aj Selenčania radi jedia bravčové mäso a nemožno si odmyslieť sedliacky dom bez zabíjačky.

Hlavným pokrmom sedliaka v čase poľných prác je slanina, údené mäso a klobásy. Okrem chleba „f kapseľi" musí byť slanina, „abi mohou vidržať ceľí ďem robiť." Zabíjačka je tiež výsledkom namáhavej práce pri chovaní bravov. Spôsobuje preto radosť, že bude na celý rok dosť mäsa, klobás, slaniny, ale i masti, ktorá sa používala na prípravu mnohých jedál v priebehu celého roka.

Na dvoch členov domácnosti ráta sa jeden kŕmnik. Keď sa kŕmnik vychová, váži 100 až 200 kilogramov. Zabíjačka býva niekedy dva razy i viac ráz do roka. Hlavná zabíjačka býva v decembri. Vtedy je už chladnejšie a menšie sú obavy, že sa mäso pokazí. Prichádzajú i sviatky, nuž treba sa na ne pripraviť. Skrátka, keď sa ochladí, treba komoru naplniť. Kedysi v Selenči, a to bolo asi do konca minulého storočia, zabíjačka trvala i dva dni. Vtedy bolo ešte dosť veľkorodín, počítajúcich i do dvadsať členov, a potrebovali viac mäsa a masti. Dvory im na takú zabíjačku nestačili a svine opaľovali na ulici. Okrem domácich aj deti najbližších príbuzných spali v dome, v ktorom mala byť zabíjačka. To preto, aby ráno boli už tam a nezmeškali chvíľu, keď sa kŕmniky opaľovali. Starší, ktorí vtedy ešte nosili dlhé vlasy - „vlasáňi", pred zabíjačkou sa „potúžili" pálenkou, obyčajne dobrou „komovicou" - pálenkou z vínnych výliskov. „Jahodárku" - pálenku z plodu morúš dovtedy obyčajne už dávno popili, a keby aj nepopili, na zabíjačku sa priprávalo „ľepšuo páľenuo". Nepilo sa z pohárikov, ale „zo skľeňički". Začínali už pred svitaním, kým oheň nebol ešte ani založený. Obyčajne zaklali všetky bravy naraz, ale opaľovali každého osve na osobitnom ohnisku. V tomto sú Selenčania, ale i ostatní tunajší Slováci, ozajstnými majstrami. Deti obskakujú okolo ohňov a starší im dávajú opálené uši a chvosty. Deti to jedia ako najväčšiu pochúťku. No keďže je to obyčajne ešte polosurové, nedopečené mäso, stáva sa, že deti so slabšími žalúdkami skončia chytro tak túžobne očakávanú zabíjačku. Na raňajky sa obyčajne pripraví pražená pečeň s cesnakom nadrobno posekaným. Na obed sa pripraví zvláštna zabíjačková polievka - „rosťouka", ktorá sa varí len pri tejto príležitosti. Keďže kedysi nemali strojčeky na mletie mäsa, mäso krájali nožmi na drobné kocky. Aj to bola príčina, prečo sa zabíjačka nemohla skončiť za jeden deň. Večera bývala hojnejšia ako teraz. Okrem bravčového mäsa priprávalo sa aj mäso z hydiny. Polievka sa varila obyčajne zo sliepok, ale aj z moriek, a do nej sa zavarili „šiflíke". Po polievke sa podávali zemiaky pečené na „ťapši", pražené a pečené mäso, ktoré sa jedlo s „dunctom", pražená „klbása", „hurka", potom „koláča" a, pravda, i víno. Pobavenie po zabíjačke trvalo hlboko do noci a niekedy i po polnoci. Viac ráz sa stalo, že sa zabíjačka skončila i bitkou.

Ešte hodno pripomenúť, že Selenčania všetko príliš solia. Papriky používajú menej, aspoň nie v takej miere ako v niektorých iných slovenských obciach, napr. v Petrovci a v Hložanoch. Mäso sa zväčša pomelie do klobás, lebo klobásy Selenčania majú veľmi radi. Len málo mäsa sa nechá na kostiach, tiež zo šuniek sa dosť mäsa pokrája do klobás. Mäso sa po zabíjačke dáva do „ruosoľi", v ktorej zostáva asi štrnásť dní. Potom sa údi v otvorených komínoch - „f kochu" alebo na to urobených „sušiarňach". Mäso sa obyčajne hodne vysuší, všetci ho radi jedia „v buobe" alebo „f kislej kapusťe". Na slaninu sa obyčajne necháva polovica, ostatná sa vypráža na masť. Komory bývajú cez zimu plné mäsa a masti.

P r a n i e b i e l i z n e. Na začiatku tohto storočia bielizeň sa neprala tak, ako sa perie dnes. Teraz gazdiné perú skoro každý týždeň, obyčajne v sobotu. „Peráciho sapúnu" je dosť a podľa mienky starších žien sa ho troví viac ako treba. Staré ženy hovoria, že kedysi trovili oveľa menej mydla, a oprali lepšie ako dnes. Špinavá bielizeň sa odkladala na „paláš" - povalu a len keď sa jej nazbierala celá hŕba, išlo sa prať. Pralo sa v „zvariakoch". Veľkosť zvariakov bolo rozličná. Väčšie rodiny mali aj väčšie zvariaky. Napríklad rodiny počítajúce 10-15 členov mali zvariak obsahu i 250-300 litrov. Práčky hovorili: „Iďeme zvárať". Zvariak priniesli k studni, naťahali doňho vodu a namočili v nej bielizeň. Bielizeň stála takto vo vode do nasledujúceho rána a potom sa „prepierala". Robilo sa to tak, že sa bielizeň prestrela na „peráci stou", zhotovený na tento účel, a bilo sa po nej piestom. Potom všetku bielizeň „nasapúňiľi" - namydlili a zvariak preniesli do pitvora a postavili ho na „trojnošku". Na dno zvariaka nakládli kusy „črepou" - škridlice a na ňu skladali bielizeň: najprv rubáče, potom gaty, košele, obrusy a nakoniec „kľinouňíke" - uteráky. Dva kilogramy vápna zahasili vriacou vodou a do toho pridali popol. Na vrch zvariaka prestreli starší obrus a pripravený roztok cez tento obrus lievali na bielizeň. Voda sa ociedzala cez „črepi" a vytekala cez dieru na dne zvariaka. No táto voda sa znovu prevárala a lievala cez ten obrus do zvariaka. Tento postup sa opakoval až do večera. Keď práčka posledný raz vyliala vodu do zvariaka, zapchala spodnú dieru a všetko sa nechalo stáť do nasledujúceho rána. Tak sa bielizeň „zvárala". Na druhý deň ráno bielizeň bola ešte horúca. Lúh sa scedil a práčky zasa prestierali bielizeň na „práci stou" a bili po nej „piestami". Opakovali to tri razy, potom sa bielizeň „vipierala s cistej voďe" a vyvesila na povrazy, aby sa sušila. Celú túto robotu robilo viac žien, gazdiná si ich na to pozvala. Večer sa potom robila hostina. Na štvrtý deň bielizeň sa ešte sušila. Keď sa osušila, „vaľkala" sa a ukladala do „láďe" - debny.

Bielizeň, ktorá sa nosila po nedeliach a sviatkoch a ktorá sa tak nešpinila ako tá, ktorá sa nosila „na ďelací ďem", neprala sa týmto spôsobom. Prala sa „v rukách" a „mladim lúhom", t.j. tým lúhom, ktorý sa pri zváraní prvý raz scedil do zvariaka. Na zváranie sa používal iba popol z dreva. Zbieral sa celý rok, najmä cez zimu, a odkladal sa na povalu. Bielizeň sa najviac „fúľala" - špinila v čase letných poľných prác, preto sa vtedy najviac i pralo.