Selenča v II. svetovej vojne

Chybová správa

Deprecated function: The each() function is deprecated. This message will be suppressed on further calls v _menu_load_objects() (riadok 579 z /home/selencar/public_html/includes/menu.inc).

Tá prvá, teda stará Juhoslávia, stroskotala v apríli 1941. Tak aj maďarské okupačné jednotky obsadili Selenču v ten istý mesiac. Presnejšie 15. apríla.

Selenčania prvé dni okupácie prežívali s rozdielnymi pocitmi. Príslušníci evanjelickej cirkvi a približne jedna tretina katolíkov s veľkou obavou a zlým tušením začali pozerať do budúcnosti. Zato však veľká časť katolíkov s oduševnením pripravovala príchod „oslobodzovacieho vojska". Stavali pódium, zbierali kvety, maďarské zástavy. Na čele príprav stál farár Josip Kajić a učiteľ František Berkeš, ktorého deti, inak už žiaci učiteľskej školy, okupanta privítali s kyticami kvetov.

Už prvé dni okupácie neveštili nič dobrého. Namiesto starého bývalého dedinského pisára Stojadinovića prichádza akýsi Maďar slovenského pôvodu Ján Kulčar, ktorý ihneď uviedol kruté metódy voľakedajších utláčateľov. Dedinu museli opustiť aj traja slovenskí učitelia, aby urobili miesto maďarským. Do Sriemu sa musel presťahovať aj mliekar Nastasić (ktorý sa neskoršie vrátil) a okupantov znepokojovala aj prítomnosť evanjelického farára Vladimíra Vereša, ktorého dedinské úrady občas povolávali na výsluch. Zdá sa, že iba vďaka svojmu sriemskemu pôvodu a maďarskému priezvisku mohol zostať v dedine. Nepreslávili sa ani bývalí predáci predvojnových občianskych strán, najmä príslušníci HSS (Chorvátskej sedliackej strany), vyjmúc Michala Prokopca. Jeho nepretržite pozývali okupační žandári, vyslúchali a hrozili mu žalárom. Zato Ján Mesároš, Ján Morgenštern, Ján Krajčík a Jozef Gašparovský, kedysi vedúci „mládeže" a potom HSS, sa čoskoro stávajú vodcami novoutvorenej okupačnej organizácie szövetség. Zatiaľ bratia Jozef a Štefan Alexy, ako i Jozef a František Gašparovský utvárajú fašistickú organizáciu kulturbund. Členmi týchto strán boli skoro výlučne katolíci. Szövetség počítal 270 členov spolu s manželkami a deťmi a kulturbund 32 členov, z čoho dvaja boli evanjelici. V szövetségu boli poväčšine bezzemkovia a chudobní roľníci, ktorým ich vodca Ján Mesároš, bohatý roľník, sľuboval štátne pozemky v báčskom chotári a v kulturbunde bývalí sluhovia a bíreši u Švábov.

Počas vojnovej správy okupačné úrady za dedinského richtára vymenovali Jána Mesároša, ktorý tú funkciu zastával sedem mesiacov, kým neprišla civilná moc. On sa brutálne správal voči občanom, najmä oproti bývalým príslušníkom občianskej strany JRZ, ktorí nechceli vstúpiť do szövetségu. Známa bola jeho výpoveď: „Či ty vieš, že ješ maďarský chlieb?" V szövetségu boli zapojení aj niektorí bohatší roľníci a remeselníci a všetci učitelia, vyjmúc manželov Viktórie a Juraja Miškovicovcov. Okrem dvoch spomenutých organizácií v Selenči existovala organizácia turányivadász, ktorú utvorili nepočetní najdôvernejší spolupracovníci okupantov vedení Jánom Morgenšternom. Okrem toho traja evanjelickí Slováci boli začlenení do okupačnej organizácie nylas v Pivnici, medzi nimi i Ján Kaša, ktorý v povojnovom období bol nielen výborníkom MNV, ale aj členom Okresného národnooslobodzovacieho výboru v Odžaku. Pravda, pôsobila tu aj mládežnícka polovojenská organizácia leventov. Treba tiež spomenúť, že sa aj tí katolíci, ktorí neboli začlenení do žiadnej politickej okupačnej organizácie, ako i takmer všetci evanjelici tvoriaci neutrálnu časť občanov, zo strachu začleňovali do istejsi občianskej strany, tzv. magyar-elet part.

Najzlopovestnejší vodcovia okupačných politických strán boli Ján Morgenštern, Jozef Gašparovský a Ján Krajčík, ktorí nepretržite prihlasovali sympatizantov oslobodzovacieho hnutia, takže sa okolo dvadsať Selenčanov každodenne muselo prihlasovať žandárom, resp. na miestnej polícii. Obžaloby zasielali aj na vyššie úrady, ale vďaka hlavne novému obecnému pisárovi Peterovi Berzakovićovi, ktorý vystriedal zlopovestného Jána Kulčára, a richtárovi Jozefovi Jochovi, zastupiteľovi neutrálnych Slovákov, tieto obžaloby nemali odozvu. To sa, pravda, nepáčilo predákom szövetségu. A nepozdávalo sa im vôbec, že sú na moci neutrálni Slováci a nie oni, Maďari. Nie div, že z rozhorčenia začali aspoň raz do mesiaca útočiť na budovu Františka Krajčíka, vodcu neutrálnych katolíkov. Rozbíjali mu všetky okná a dvere, narobili hodne aj inej škody, za čo nikto nezodpovedal. A nebolo žiadnym tajomstvom, že to na podnet Jána Morgenšterna a Jána Krajčíka vyčíňali Štefan a Jozef Vrabčeniakovci. Ale nepotrestané boli aj mnohé iné nehoráznosti.

Selenčskí katolíci sa hneď po okupácii húfne hlásili za Maďarov, hoci niektorí z nich po maďarsky vôbec nevedeli. Týmto činom však nadobudli rozličné výsady. Do maďarskej školy prinucovali aj evanjelických žiakov, ktorých priezviská boli maďarského pôvodu, ako napríklad Fodor, Faďoš a i. Maďarizačné tlaky sa vzťahovali aj na slovenské školy a bolo ich aj pri iných príležitostiach. V tomto kontexte treba spomenúť i svojrázne machinácie pri odchode do nútených pracovných jednotiek, čiže, ako sa vtedy hovorilo, do munkášov. Keď úrady pozvali najmä neutrálnych katolíkov, ale aj ojedinelých evanjelikov, miestni mocipáni ich vábili do szövetségu, sľubujúc im, že ich oslobodia od tohto odchodu, ak sa zapoja do tejto politickej organizácie. V niektorých prípadoch sa im to aj podarilo, ale niektorí o takomto čomsi nechceli ani počuť a radšej odišli na nútenú prácu. Evanjelikom tu veľkú pomoc poskytoval evanjelický farár Vladimír Vereš, lebo sa mu z nútenej práce podarilo vrátiť viacerých Selenčanov.

Zaujímavé je pripomenúť, že vedúci fašistickej organizácie kulturbundu nepodávali prihlášky proti ostatným Slovákom, ale sa zato dobrovoľne hlásili do nemeckých SS jednotiek. Boli to: Jovan Weinrich, Michal Vrabčeniak, Štefan Cimerman, Ján a Jozef Rožňay, Ján Trusina, Ján Nosál, Juraj Holič, Faldin Lang, Michal Tomšík, Doboš a Pecník. Niektorí z nich zahynuli, Faldin Lang, Cimerman a Doboš sa odsťahovali kamsi do Nemecka a ostatní sa vrátili do Selenče. Do maďarských okupačných jednotiek sa dobrovoľne prihlásili traja členovia szövetségu: Jozef Gašparovský, Štefan Vrabčeniak a Jozef Sabo. O tom, ktorá okupačná organizácia mala aký vplyv, svedčí aj počet odsúdených po oslobodení. Z vedúcich szövetségu bol pre spoluprácu s okupantom odsúdený iba Jozef Gašparovský. Ako spolupracovníci s okupantmi boli odsúdení, a to každý na desať rokov väzenia, nasledujúci vodcovia kulturnbundu: Jozef Alexy, Ján Rožnay st., Ján Rožnay ml. a František Gašparovský. Treba však podotknúť, že pekár František Gašparovský po jednoročnom väzení bol pustený na slobodu, lebo dokázal, že za okupácie spolupracoval s partizánmi a spojencami a poskytoval im pomoc.

Začiatky odboja

Celková politická situácia v Selenči sa za okupácie líšila od tej v susedných osadách, v ktorých žijú Slováci. Špecifikum väzilo v tom, že iba v Selenči žijú príslušníci dvoch konfesií a že sa od prvého dňa okupácie všade väčšinou uprednostňovali katolíci. Vlastenecky naladení Slováci boli zastrašení aktivitou prítomných nepriateľských prvkov v osade. I keď to bola pravda, predsa aj v tomto prostredí začal tlieť skrývaný odpor. Neskoršie sa potajomky a organizovanejšie začali schádzať najprv mladí Selenčania. Stretali sa na určenom mieste v selenčskom chotári a tu sa dohovárali. Ich činnosť vyústila v marci 1944, keď založili skojovskú organizáciu. Osobitnú úlohu pritom zohrala Marka Šefčíková, neskoršie Burčiarová. Vtedy slúžila v Palanke a súdruhovia jej naložili, aby nadviazala spojenie s ilegálnym straníckym vedením báčskopalanského a odžackého okresu. Ich túžbou bolo organizovane a nie iba ojedinele pomáhať národnooslobodzovacie hnutie. Konečne sa jej podarilo nadviazať spojenie s ilegálnym straníckym vedením prostredníctvom Pivničana Štefana Mocku, klobučníka. Tento už predtým spolupracoval s hnutím a o iniciatíve selenčských mladíkov a dievčat poinformoval Brana Panina - Koleho. Vtedy už skúsený ilegálny pracovník prišiel na schôdzku v stanovenom čase a na určenom mieste.

Koncom marca 1941 v Lukáčovom vinohrade zoskupili sa: Zuzana Miháľová, Marka Ševčíková, Janko Mandáč, Pavel Kolár, Pavel Lukáč a Ján Grňa. Prítomný ilegálny pracovník, ktorého mládežníci ešte nepoznali, sa informoval o situácii v Selenči a rozprával sa so všetkými pritomnými. Iste získal dobrý dojem, lebo z poverenia ilegálneho straníckeho vedenia schôdzu vyhlásil za zakladajúcu a všetkých prítomných prijal do revolučnej mládežníckej organizácie SKOJ-a. Neznámy človek im naložil úlohy, ako a čo ďalej robiť na omasovení nielen SKOJ-a, ale aj USAOJ-a v Selenči. Osobitne vytýčil aj tieto záväzky: zbierať zbraň, strelivo, lieky a stravu a rozširoviť propagačný materiál, hlavne tlač, letáky a bulletiny.

Ten neznámy človek, inak prvobojovník Brana Panin Kole, o týchto aktivitách mladých Selenčanov zapísal: „A nielen vtedy, ale až do konca som obdivoval smelosť a vynaliezavosť tejto skupiny skojovcov, ktorá za takých ťažkých podmienok organizovane, bez sektárstva, ale v ilegálnych podmienkach obozretne, vplývala na mladíkov a dievčatá Selenče, ktorí práve preto, že boli načas a správne informovaní o úlohách a úspechoch NOH v ilegálnych podmienkach, boli účastníci a pomáhali NOB po oslobodení Selenče."

O ilegálnej práci mladých Selenčanov, ale hlavne o ilegálnej pracovníčke Marke Šefčíkovej rozprával nám jej brat Juraj Šefčík, ale aj Ján Pažitnaji a Pavel Tŕpka.

Nebolo vtedy pracovať ľahko. Všetko sa muselo robiť v tajnosti. Do akcie sa obyčajne nastupovalo v noci. Aktéri často museli kľučkovať neraz aj cez cudzie záhrady, aby nepadli do rúk žandárom. Ale nebezpečenstvo číhalo aj od domácich odpadlíkov. Rozširovala sa vtedy Slobodna Vojvodina, Istina, aj rukou rozmnožované bulletiny a letáky. Propagačný materiál aktivisti dostávali z ilegálnych zdrojov a spojkou im bol Žarko Malivuk z Vajsky. Pri týchto akciách boli aj všelijaké zážitky. Tak Marka raz prenášala bomby zaliate masťou v kanvici, a keď sa na stanici v Gajdobre, kde prestupovala, zjavili žandári, odohrala s Pavlom Lukáčom mileneckú rozlúčku a tak sa vyhla tomu najhoršiemu. Stávalo sa aj to, že Marka materiál skrývala aj na posteli pod vankúšom a jej brat si pripomína, ako medzi materiálmi raz videl aj päťhrannú červenú hviezdu. A u Šefčíkovcov neraz na povale pobudli aj ilegálni pracovníci, najmä Radojčin a istýsi Crni Đor|e zo Srbska, ale aj Ján Kiš z Báčskopalanského partizánskeho oddielu a už spomenutý Brana Panin Kole.

Takmer súbežne s aktivitami mladých do styku s ilegálnymi pracovníkmi a neskoršie aj s partizánmi prichádzajú aj starší. S hnutím medzi prvými prišli do styku: Pavel Žiak, Michal Gajdoš, Juraj Ďurčiansky, Juraj Fodor, Ján Bocka, Štefan Gajdoš a i. Neskoršie sa ich kruh rozšíril, ale do bojových radov Selenčania neodchádzali. Prvý z osady odišiel Ján Mandáč. Už skôr mal spojenie s partizánmi a keď ho pozvali do radov maďarského vojska, odišiel k partizánom. Dňa 10. októbra 1944 do bojových šíkov vstúpili ešte traja: Pavel Kolár, Pavel Boťanský a Ján Weinrich. Medzičasom i pri väčsom sektárstve pri starších, čo sa odzrkadľovalo i v masovosti, v Selenči sa predsa v lete roku 1944 založil aj ilegálny národnooslobodzovací výbor. Prvým predsedom bol Michal Gajdoš. Avšak ešte pred oslobodením tu založili aj organizáciu AFŽ vedenú Zuzanou Miháľovou a okrem skojevskej organizácie a USAOJ-a mali masové organizácie NOH v Selenči i pred oslobodením osady.

Prvý selenčský partizán, Janko Mandáč5 bol aj prvou priamou obeťou maďarských žandárov.6 Narodil sa v Selenči 18. mája 1923. V predvojnových rokoch sa spolu s rodinou odsťahoval do chorvátskej dedinky Komletince, kam ho rodičia poslali na krajčírske remeslo. Lekári mu zo zdravotných príčin zakázali zaoberať sa krajčírstvom. Keď vypukla vojna, Jankovi to padlo veľmi ťažko. Keď ho povolali do domobraneckého vojska, povedal rodičom:

- Musím sa vrátiť do Selenče, lebo nechcem slúžiť zradcom svojej vlasti a bojovať proti vlastnému národu.

Janko toto svoje rozhodnutie čoskoro aj splnil. Vrátil sa do Selenče a teplo rodičovského domu si našiel u starého otca.

Len čo sa Janko Mandáč vrátil do Selenče, aktívne sa zapojil do ilegálnej práce. V marci 1944 sa zúčastnil na spomenutej schôdzi mládežníkov a tak sa stal jeden zo zakladateľov skojovskej organizácie v Selenči. Bol verným a spoľahlivým ilegálnym pracovníkom. Zúčastňoval sa v mnohých akciách, ktoré sa spravidla končili úspešne. Pre neho nebolo žiadnym problémom poroznášať tlač, alebo letáky. Bol schopný za jednu noc obísť celú dedinu a do každého dvora niečo vhodiť. Neuspokojoval sa však iba s tým. Chcel odísť do oddielu a s puškou v ruke útočiť na nepriateľa. Túžbou mu bolo dostať sa k sriemskym partizánom.

Keď ho pozvali k maďarskému vojsku, zutekal z domu a určitý čas sa skrýval na volkdeutscherskom sálaši v parabúćskom (ratkovskom) chotári. Zaujímavé, že ho majiteľ, ktorý bol verným sluhom okupantov, neodhalil. Ale nemohol tu zostať dlhšie, lebo mu hrozilo nebezpečenstvo odhalenia. Preto odišiel do parackého chotára, kde mal dočkať, kým ho partizáni neprehodia do Sriemu. Skrýval sa v jednej slnečnici. Vyzbrojený bol puškou, nábojmi a troma ručnými bombami. Neďaleko bol sálaš, na ktorý Janko tajne chodil piť vodu. Jedného dňa majiteľ sálaša spozoroval neznámeho a poponáhľal sa to oznámiť žandárom. Títo ihneď prišli a obkolesili slnečnicu. Vyzvali Janka, aby sa vzdal. Jankova odveta bola streľba. Žandári tiež strieľali a jeden z nábojov zranil Janka, ktorý už zostal bez streliva. Zostali mu ešte tri bomby. Dve zahodil na žandárov a tretiu si ponechal a zahodil ju pomedzi seba a dobiehajúcich žandárov. Od nej utrpel ešte väčšie zranenie a po žandároch tiež zostali krvavé stopy.

Predsa ho chytili a odviezli do Paragu. Začal sa výsluch sprevádzaný hrozným trýznením. Nepriatelia sa od Janka nedozvedeli nič. Úplne dokaličené Jankovo telo podľahlo ranám a žandári ho nechali v obecnom dome v Paragu. Počujúc, čo sa stalo, Paražania odišli do obecného domu, zobrali mŕtve Jankovo telo a pochovali na dedinskom pravoslávnom cintoríne. Nemohli ani označiť hrob, lebo nevedeli meno umučeného. Janko Mandáč zahynul 10. IX. 1944 a jeho spolupracovník Pavel Kolár zorganizoval prenesenie jeho telesných pozostatkov do Selenče. Tu bol 28. XII. 1944 pochovaný na evanjelickom cintoríne. Bol to prvý partizánsky pohreb v osade, keď takmer všetci občania s veľkým žiaľom a zármutkom vyprevadili na poslednú cestu prvého selenčského bojovníka. Sálašana, ktorý Janka zradil, stihol zaslúžený trest. O niekoľko dní ho totiž partizáni na jeho sálaši zastrelili.

Oslobodenie a odchod do slovenskej brigády

Začiatkom októbra 1944 medzi okupantmi cítiť strach a zmätok. Dňa 4. 10. 19447 sa okresom rozšírila správa, že bol vydaný rozkaz o evakuácii. Úradníci boli prepustení z práce a prisťahovalci sa priprávali na odchod. O tri dni Selenčania boli prinútení sťahovať žandárov do Maďarska. Niektorí z nich sa vrátili domov len o dva mesiace. V nedeľu 8. októbra do Selenče prichádzajú nemeckí vojaci a prinucujú všetkých, čo mali povoz a kone, aby presídľovali nemeckých civilov z Parabuća (terajšieho Ratkova) a Báču. Celý deň cez Selenču prechádzali nemeckí emigranti z Banátu. V pondelok Nemci odchádzajú aj zo susedných osád. Všetkým úradníkom bolo naložené, aby šli preč. Hrozba bola veľká: ak niekto zostane, má vraj spojenie s partizánmi a ak ho Nemci chytia, zastrelia ho. Preto domáci úradníci odchádzajú na okraj dediny a tam hľadajú úkryt a nocľah. Odišiel aj dedinský pisár s rodinou, lebo nemeckými vojakmi bol prinútený opustiť Selenču. Odišiel aj posledný vlak so železničiarmi a poštármi, ktorí zhabali všetok administračný materiál. Utorok bol pokojnejší, ale ešte vždy vyhľadávali záprahy, takže mnohí Selenčania odchádzajú do chotára, aby sa skryli v kukuriciach. V noci toho istého dňa, teda 10. októbra, prvýkrát vtiahli do osady partizáni. Nepodarilo sa im zlapať vedúceho polície, ktorý sa skryl kdesi pod mostom do blata. Zato však neušiel Jozef Djemant, ktorého chytili a likvidovali. Svojho času sa menovaný totiž v chotári stretol s troma partizánmi, ktorí ho prosili, aby im čosi priniesol z dediny. On im službu prisľúbil, ale namiesto toho, aby ju splnil, poslal štyroch žandárov.

Ráno 11. októbra niečo po polnoci osadu prebudila streľba a partizánska pieseň. Splnili svoju úlohu a keďže tu bolo ešte hodne Nemcov, znovu sa vrátili do svojich základní, báz, ako ich nazývali. Bol to však prvý náznak, že Selenču aj konečne oslobodia. Toho istého rána prišli SS dôstojníci vyšetriť Djemantovu smrť. Hľadali evanjelického farára a ešte niekoľko osôb ako rukojemníkov, lebo jeho rodina vyhlásila, že spojenie s partizánmi môžu mať iba evanjelici. Zjavil sa však aj vedúci polície a vyhlásil, že medzi partizánmi zbadal aj jedného katolíka, Jána Weinricha. Keďže ho Nemci nemohli nájsť a neodhodlali sa prekročiť jeho domové prahy, zapálili mu zvonku celú budovu. Vtedy pozvali aj katolíckeho farára. Oboch farárov odviezli do Parabuća a na druhý deň po obsiahlom výsluchu ich prepustili s hrozbou: ak zahynie ešte čo len jeden Nemec, oboch farárov zastrelia a dedinu vypália. Už toho dňa farári informovali občanov o tejto hrozbe. V osade preto zosilnili rozmiestnené stráže. V sobotu 14. októbra z Parabuća odišlo aj nemecké veliteľstvo a s ním aj nemecká učiteľka Hinková.

Po dvoch dňoch v pokojnom ovzduší sa chystá vítanie osloboditeľov. Zháňajú sa juhoslovanské zástavy, občania sa masove zoskupujú pred dedinským domom. A skutočne, podvečer 17. októbra (odvtedy sa tento deň oslavuje ako deň oslobodenia Selenče) prichádzajú aj dlho očakávaní osloboditelia - partizáni. Slávnostné vítanie prerušil štekot strojovky. Nadišiel totiž jeden nemecký kamión, ale keď zbadal partizánsku stráž, rýchlo ušiel.

Prešlo niekoľko dní v očakávaní Červenej armády. Dňa 27. októbra popoludní okolo štrnástej hodiny zjavila sa v Selenči kolóna príslušníkov sovietskej armády. Občania ju srdečne pozdravovali mávaním rúk. Ruskí vojaci sa veselo usmievali a odzdravovali. Na ich počesť neustále zvonili dedinské zvony. Ale ruské vojsko sa nezastavilo. Iba ak si jednotlivci popili trochu vína alebo pálenky a vzali koláč, alebo chlieb. Nebolo času na slávnostné privítanie. Avšak o dva dni, dňa 29. októbra, sa s dvoma sovietskymi dôstojníkmi stretli občania celej Selenče.

Hneď po oslobodení moc v osade prevzal Miestny národnooslobodzovací výbor, ktorý dovtedy pracoval ilegálne. Predsedom bol Michal Gajdoš a podpredsedom Pavel Žiak. Takmer všetci členovia výboru boli evanjelici. Ale i medzi katolíkmi sa našli dobrí spolupracovníci. Takým bol napríklad demokrata Jozef Ratimorský, ale aj bývalý dedinský richtár Jozef Jocha a Dezider Strický, ktorého dvaja synovia odišli do boja. Už od 17. októbra 1944 členom výboru bol aj Dr. Andrej Chovan, lekár, ktorý už skôr spolupracoval s partizánmi, ale čoskoro opustil Selenču a odišiel za vojenského lekára.

Veľká väčšina Selenčanov s obľahčením dočkala svoje oslobodenie. Nadišiel čas, keď sa nemuseli obávať okupantov a domácich odpadlíkov. Okrem toho, že občania oduševnene podporili novú moc, manifestovali to aj hromadným odchodom do partizánskych a neskoršie aj do riadnych vojenských jednotiek. Skupina mladíkov počítajúca okolo 10 členov sa pripojila k báčskopalanskému oddielu už v prvých dňoch oslobodenia. Ďalšia väčšia, vyše štyridsaťčlenná skupina odišla zo Selenče, len čo aj do tejto našej osady zavítala správa, že sa v Petrovci zakladá Slovenská brigáda. Tak sa v prvých popoludňajších hodinách 11. novembra 1944, keď sa služobne založila brigáda, zoradení v rôznych rotách a troch práporoch ocitli aj mnohí bojove nastrojení Selenčania. Boli medzi nimi aj tri mladé dievčatá: Anna J. Ralbovská, Zuzana J. Sovišová a Anna P. Stupavská.

Ďalšia časť Selenčanov do Štrnástej vojvodinskej údernej brigády prišla neskoršie, či už prostredníctvom riadnej mobilizácie, prípadne aj dobrovoľne po návrate z okupačných jednotiek, alebo zajatia.

Koncom roku 1944 NOV a POJ sa širšie reorganizovali a od Nového roku 1945 pôsobili ako Juhoslovanská ľudová armáda; jej novoutvorená III. armáda zahrnovala i 52. divíziu, v rámci ktorej bola i naša XIV. VÚSB.

Všetci členovia tejto našej slovenskej brigády zdolali výcvik najprv v Petrovci a potom v Krnjaji (dnes v Kljajićevo pri Sombore), aby tak mohla byť v operatívnej pohotovosti v divíznej zálohe. A keďže noví bojovníci do brigády prichádzali aj naďalej, tu sa dňa 6. decembra 1944 formoval aj IV. prápor brigády.8 V ten deň velenie brigády dostalo rozkaz zo štábu 51. divízie, aby brigáda opustila rajón Krnjaje a vydala sa do nového rajónu pochodovým smerom: Krnjaja-Sombor-Bezdan-Zmajevac-Suza-Kneževi Vinogradi.9 Bol to vlastne začiatok bojovej púte Slovenskej brigády, v ktorej zložení rovnoprávne bojovali aj Selenčania. Po skončení výcviku sa zúčastnili nielen v bojoch na virovitickom predmostí a v bolmanskej bitke, ale po rozformovaní brigády aj v záverečných bojoch za oslobodenie. Obsiahle nám o tom hovorili už spomínaní Ján Pažitnaji, Pavel Tŕpka a Juraj Šefčík. Spomínali nielen akcie, ale aj zážitky a mená bojovníkov z iných slovenských osád. A vyjadrili poľutovanie, že nedostali načas oznámenie o smrti bývalého komisára brigády Jána Kiša, aby mu vzdali poslednú poctu a na jeho pohrebe stretli bývalých spolubojovníkov.

V súvislosti s uskutočnením rozkazu o reorganizácii jednotiek štáb 51. divízie navrhol Štábu III. armády, aby sa v tejto divízii rozformovala XIV. VÚSB ako najmladšia, čo bolo aj schválené. Na základe toho štáb 51. divízie svojím Rozkazom č. 15 z 24. marca 1945 reguloval, ako treba vykonať túto úlohu. Takým činom Štrnásta vojvodinská úderná slovenská brigáda vlastne zanikla. Jej bojovníci až do zakončenia vojny bojovali potom v VII., VIII. a XII. brigáde a v sprievodných jednotkách 51. divízie.

Podľa našich záznamov v radoch XIV. VÚSB bojovalo 187 Selenčanov, čo činí 12,52 percenta z celkového počtu bojoníkov. V poradí slovenských osád vzhľadom na počet bojovníkov v brigáde Selenča zaberá štvrté miesto. Pred Selenčou sú Petrovec (520), Kysáč (253) a Pivnica (242) a po nej nasledujú: Kulpín (164), Hložany (137), Jánošík (91), Vojlovica (81), Stará Pazova (80) atď. Údaje o počte bojovníkov z jednotlivých osád sú pravdepodobne približne správne. Súdime to na základe toho, ako sme ich zbierali. Pri zrode myšlienky o vypracovaní zoznamu, a aj neskoršie, sa síce viackrát spomínala akási „hrubá kniha", ale napriek všetkému nepodarilo sa nám prísť na jej stopu. A v archíve Zväzu bojovníkov v Petrovci sme našli iba „Soznam dobrovoľníkov prijatých v Petrovci do I. Slov. brigády", avšak v ňom je uvedených iba 142 mien, ale ako sme dodatočne zistili, všetky uvedené osoby v brigáde ani neboli. Pravda, aj taký zoznam nám predsa pomohol. No východiskovým bodom nám boli anketové hárky, ktoré bojovníci vypĺňali pri príležitosti osláv založenia brigády v rokoch 1969 a 1979. Na ich podklade sme vypracovali prvý dôkladnejší zoznam bojovníkov brigády, ktorý sme potom v podobe Výzvy k bývalým bojovníkom XIV. VÚSB a miestnym organizáciám Zväzu bojovníkov uverejnili v týždenníku Hlas ľudu zo dňa 12. apríla 1980. Na túto výzvu sa ozvali viacerí bojovníci, ale aj ich príbuzní a známi, ako aj niektoré miestne organizácie Zväzu bojovníkov, medzi ktorými bola aj selenčská organizácia. Viaceré miestne organizácie Zväzu bojovníkov (z Bieleho Blata, Selenče, Bajše, Jánošíka) nám samoiniciatívne hneď zaslali aj opravy a doplnky zoznamov. Ako inde, tak aj v Selenči sme potom či už v skupinách, alebo na zasadnutiach spresnili konečné zoznamy, takže za sebou máme aj ich spoločenskú verifikáciu. V Selenči túto akciu viedol nebohý Pavel Lukáč, s ktorým som strávil na tejto práci mnohé dni a skorože aj noci, takže som akosi presvedčený, že je zoznam selenčských bojovníkov jeden z najpresnejších. To síce neznamená, že v nich neboli aj niektoré nepresnosti, ale iste len zriedkavé.

Nesmieme zabudnúť, že v XIV. VÚSB bolo aj 32 ranených bojovníkov zo Selenče a že z nich 21 bojovníkov zahynulo.

Keď však ide o celkovú účasť Selenčanov v odboji počas druhej svetovej vojny, tak číslo 187 predsa nemôže byť konečné. Ide totiž o to, že sa Selenčania v odboji určite zúčastnili aj v iných jednotkách, a to nielen doma, ale aj v zahraničí. Nasvedčujú to aj riadky Jána Potrana prebrané z príspevku V Selenči sa národný duch netenčí - v ktorom sa citujú aj nasledujúce slová Juraja Kolára zo Selenče: „Za okupácie Báčky Horthyho Maďarskom som sa spolu s ďalšími Slovákmi dostal na nútenú prácu do Budapešti, skadiaľ nás v novembri 1944 presunuli do Lučenca, kde nás ako nespoľahlivých pridelili po okolí kopať zákopy. Po niekoľkých dňoch celú našu rotu presunuli do blízkej Haliče. V jej chotári mali svoje gazdovstvo - samotu Ján a Michal Paulovič*, ktorí sa sem v rámci rekolonizácie Slovákov za prvej ČSR prisťahovali so Slovákmi obývanej dediny Laliť v Báčke. Tu sa nám desiatim Slovákom z Báčky podarilo újsť od Nemcov a Maďarov a dočasne sa ukryť u Paulovičovcov. Po troch dňoch sme už boli v Ľuboriečke, kde nás starosta tejto peknej dedinky porozdeľoval po rodinách. Ja som sa dostal do rodiny Samuela Kašáryho. Spolu s jeho synovcom Vojtechom Demeterom, ktorý tiež utekal pred Nemcami, som sa skrýval až do oslobodenia obce. V Ľuboriečke sa pekne postarali aj o mojich ďalších krajanov Jána Topoľského, Jána Kollára, Jána Strehárskeho, Pavla Sľúku, Juraja Berédiho, Pavla Surového, Pavla Paulíniho, Štefana Cinkotského, Juraja a Pavla Junčoviara. Počas oslobodzovania Ľuboriečky sme prežívali ťažké chvíle, vzájomne si pomáhali a pripojili sa k domácemu odboju. Nakoniec po skončení bojov v týchto náročných terénoch sme sa vrátili s dokumentmi od sovietskych dôstojníkov pešo po dlhej a namáhavej ceste domov." Tento dlhší citát sme zverejnili úmyselne, aby sme potvrdili, že sa Selenčania počas druhej svetovej vojny zúčastnili v odboji skutočne vo všetkých končinách. Preto iste právom môžeme tvrdiť, že ich počet prevýšil číslo 200.

Padlí bojovníci a obete fašistického teroru

Každá vojna, a tak aj druhá svetová, si vyžiada mnoho obetí. Ich počet sa presne zistiť nedá, ale rôznymi metódami sa dá k nemu aspoň priblížiť. Nazdávame sa, že je tomu tak aj v Selenči. Zverejneným údajom - až na niekoľko výnimiek - teda môžeme plne dôverovať.

Na pomníku padlým v strede osady, ktorý občania Selenče odhalili pri príležitosti desiateho výročia svojho oslobodenia dňa 17. októbra 1954, uvádza sa 37 mien rozdelených do dvoch skupín. Väčšiu skupinu v počte 24 tvoria bývalí bojovníci. Obetí fašistického teroru bolo 13. Tento zoznam si však vyžaduje aj určitési vysvetlenie. Urobíme tak po tom, čo ho zverejníme. Teda:

Zoznam padlých bojovníkov

1. Mandáč J. Ján
2. Alexy Š. Štefan
3. Alexy M. Štefan
4. Čapanda F. Jozef
5. Čanda J. Štefan
6. Častvan J. Ján
7. Faďoš M. Michal
8. Fodor M. Ján
9. Gajdoš J. Juraj
10. Gajdoš J. Ján
11. Gajdoš P. Ján
12. Kočonda M. Ján
13. Kováč J. Štefan
14. Kováč Š. Štefan
15. Lipták J. Ondrej
16. Medveď M. Pavel
17. Miči A. Jozef
18. Nosál J. Ján
19. Pucovský M. Ján
20. Rožňay Š. Ján
21. Sklabinský O. Ondrej
22. Tomšík J. Ján
23. Zolárek Š. Štefan
24. Žiška-Škabľa J. Jozef

Zoznam obetí fašistického teroru

1. Častvan P. Juraj
2. Dobrík J. Juraj
3. Faďoš J. Pavel
4. Gašparovský Š. Štefan
5. Gašparovský Š. Jozef
6. Kováč J. Ján
7. Lukáč P. Ján
8. Mandáč J. Ján
9. Mučaji J. Pavel
10. Turčanová, r. Záborská Mária
11. Turčanová, r. Javorníková Zuzana
12. Zajac P. Ján
13. Zajac M. Ján

Okrem tohto zoznamu padlých bojovníkov a obetí fašistického teroru existujú ešte dva zoznamy, ktoré použijeme pri vysvetlivkách. Ide o zoznam bývalého evanjelického farára v Selenči Vladimíra Vereša (s. 42) a zoznam bývalého evanjelického farára v Selenči Vladimíra Vereša a zoznam obetí XIV. VÚSB.

Keď ide o padlých bojovníkov, tu veľa dilem ani niet. Podľa zoznamu obetí XIV. VÚSB bolo ich 21. Mená všetkých týchto padlých bojovníkov sú aj v zozname na pamätníku. Keďže sú tu zverejnené mená 24 bojovníkov, teda sú tu e<%-4>šte traja: Ján Mandáč, Štefan M. Alexy, Štefan a Jozef F. Čapanda. Títo traja v Slonvenskej brigáde určite neboli. Ján Mandáč zahynul v parackom chotári v z<%-2>rážke s maďarskými žandármi a Štefan Alexy a Jozef Čapanda mohli zahynúť v brigádach do ktorých boli preradení bojovníci XIV. VÚSB po jej rozformovaní. Bolo to možné, ak sa predtým nachádzali v maďarských jednotkách alebo v zajatí a po návrate domov či už dobrovoľne, alebo prostredníctvom mobilizácie sa ocitli v jednotkách, v ktorých bojovali aj Selenčania z našej brigády, čo mohlo byť príčinou malého nedorozumenia. Mohlo sa stať aj inak a mohli zahynúť aj inde.

Aj v zozname evanjelického farára Vladimíra Vereša skupina padlých bojovníkov sa končí číslom 21. Ak však tento zoznam porovnáme so zoznamom padlých bojovníkov XIV. VÚSB, uvidíme, že sú i tu určité zmeny. Vo farárovom zozname niet Štefana Š. Zoláreka a Štefana Š. Kováča, ale namiesto nich sú uvedené mená Jána Mandáča a Štefana M. Alexyho. Ak napokon porovnáme navzájom všetky tri zoznamy, tak zistíme, že 23 padlých bojovníkov je aspoň v dvoch zoznamoch. Iba jeden - Jozef F. Čapanda nie je v zozname ani evanjelického farára, ani v zozname bývalých bojovníkov Slovenskej brigády, iba na pomníku. Preto počet padlých bojovníkov z pamätníka môžeme považovať za právoplatný a tvrdiť, že zo Selenče počas druhej svetovej vojny zahynulo 24 bojovníkov.

Keď ide o obete fašistického teroru, o tom máme dva zoznamy; okrem toho na pomníku je tu znovu zoznam farára Vladimíra Vereša. On uvádza 12 obetí z radov tých Selenčanov, ktorí boli odvedení na nútenú prácu, teda za munkášov. Z týchto dvanástich 10 mien sa nachádza aj na pomníku. Dve osoby (Ján Krížov a Ján Turčan) na pomníku nie sú. V oboch prípadoch sa v zoznamoch nachádzajú aj manželka a matka Jána Turčana Zuzana, rod. Javorníková, a Mária, rod. Záborská, ako aj ich mladučký sluha Ján Zajac. Týchto troch okupanti obvinili zo spolupráce s partizánmi. Keď sa Ján Turčan mal vrátiť na nútenú prácu, chcel odísť k partizánom, ale keďže nemohol nadviazať s nimi spojenie, šesť dní sa skrýval v chotári, až kým ho neodhalili. Jeho manželka, matka a sluha mu za ten čas odnášali stravu a iné potreby. Okupanti odvliekli všetkých spomenutých do koncentračného táboru, odkiaľ sa viac nevrátili. Z toho vyplýva, že zo Selenče za druhej svetovej vojne zahynulo 12 príslušníkov pracovných jednotiek (munkášov) a tri klasické obete fašistického teroru, čo spolu činí 15. Ak k tomu číslu pripočítame 24 padlých bojovníkov, vidíme, že Selenčania 39-krát krvou zaplatili svoju slobodu, čiže toľko spolu padlo bojovníkov a obetí fašistického teroru.

Tí, ktorí priprávali zoznam na pomník, boli dôslední. Nezaradili doň ani jedného Selenčana, ktorý zahynul v maďarských alebo SS jednotkách. Avšak farár Vladimír Vereš do svojich dejín zaradil aj 12 honvédov, a to: Pavla Kováča, Pavla Liptáka, Adama Mandáča, Jána Čapeľu, Jána Demana, Štefana Burčiara, Štefana Krajčíka, Jozefa Šveca, Jána Bujzáša, Pavla Cinkotského a Jozefa Vrabčeniaka. Ak teda spočítame mená zo všetkých zoznamov, vyplýva, že vo vojenských a pracovných útvaroch a v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny násilnou smrťou život utratilo 51 Selenčanov.

To však nie sú všetky selenčské obete. Za svojráznu obeť možno považovať iste aj Adama Častvana, bývalého legionára, ktorého okupanti zatkli spolu so Štefanom Turčanom a Pavlom Častvanom. Po tortúre, ktorú prežil, sa mu náhle zhoršil zdravotný stav. Bol zranený aj bodákom a čoskoro potom dňa 21. júna 1942 aj zomrel.

Ťažko je zmieriť sa aj s tým, že medzi obete vojny patria iba tí, ktorí priamo zahynuli v boji. Čo totiž s ranenými, čo s tými, ktorí v dôsledku zranenia umreli o rok-dva, ba i neskoršie (keď sme robili zoznam padlých bojovníkov XIV. VÚSB, uviedli sme mená iba tých, ktorí priamo zahynuli na bojisku, alebo v dôsledku smrteľného zranenia rýchlo umreli), alebo zostali nažive a vojnou zostali poznačení inak? Spomenuli sme už, že medzi bojovníkmi Slovenskej brigády bolo aj 32 ranených Selenčanov, čiže 17 percent, čo znamená, že bol ranený každý šiesty Selenčan. A iste ich bolo ranených aj v iných vojenských, alebo pracovných jednotkách. Mnoho bývalých bojovníkov po vojne zomrelo prirodzenou smrťou, ale je zrejmé, že v nemalom počte šlo aj o priamy následok vojny. Okrem toho netreba zabúdať ani na invalidov, ani na duševné trampoty, ktoré prinieslo nielen bojové akcie, ale aj vojna vôbec. Ak to všetko máme na zreteli, tak sa nám vojnové obete javia vo väčšej podobe a zvyšujú nám naliehavosť príkazu, aby sme nikdy na ne nezabudli, ale ich vždy spomínali, dôstojne uctievali a robili všetko, aby sa to viac nikdy nezopakovalo.