V jazykovede okrem termínu urbanonymum používa sa často ako synonymický výraz termín ojkonymum. Ojkonymum predstavuje miestny alebo osadný názov, resp. je to vlastné meno sídelného zemepisného objektu (mesta, obce, osady) alebo jeho časti (štvrte, predmestia, ulice, námestia, parku, hradu, samoty, mlyna, horárne alebo inej významnej budovy (EJ, 1993). Urbanonymum sa však v onomastickej terminológii používa na pomenúvanie názvov ulíc a iných verejných priestranstiev v rámci vnútromestskej toponymie.
Životnosť urbanoným je iná ako pri takých onomastických kategóriách, akými sú oronymá, hydronymá, chotárne názvy ap. Sú to dynamické pomenovacie javy, ktoré sú priamo závislé na generačných, spoločenských, kultúrnych a iných sociálnych fenoménoch. Názvy ulíc sa často menia v závislosti od vonkajších parametrov. Jazyková a pomenovacia reprezentatívnosť urbanonyma závisí od spoločenskej závažnosti objektu (ulice, námestia, štvrte a iných verejných priestranstiev), ktorý sa ním pomenúva. Na druhej strane urbanonymá, najmä v najnovšom období, vznikajú, menia sa a zanikajú aj administratívnymi postupmi (Majtán, 1979).
V jednom prostredí dynamický proces v rámci urbanonymie je rýchlejší, inde sa prejavuje tendencia zachovať pôvodný, zdedený stav. V prvom prípade ide o vtláčanie generolektickej pečate do tohto jazykového subsystému a charakteristické je pre väčšie mestské aglomerácie, resp. pre dynamické sídelné členenie, pre ktoré je charakteristická veľká fluktuácia obyvateľstva a tým aj kultúrny rozptyl. Vo vojvodinských reláciách by do tohto typu patrili urbanonymá Nového Sadu. V druhom prípade sa názvy dedia od predchádzajúcej generácie, prípadne fungujú paralelne s oficiálnymi, kodifikovanými názvami ako nekodifikované, ľudové názvy. Sem patrí urbanonymický inventár väčšiny slovenských obcí vo Vojvodine, ako napr. v Petrovci (Dudok, 1996, Medveď, 1987), v Hložanoch (Dudok, 1998) a i. V našom príspevku, ktorý je predovšetkým slovakisticky ladený, a preto sa zameriavame hlavne na slovenský jazykový materiál, orientujeme sa na situáciu v Novom Sade; z obcí, v ktorých žije väčšinové slovenské obyvateľstvo, sú to Petrovec a Hložany, a to preto, aby sme mohli porovnať tendencie a stav v urbanonymii Selenče, ktorá je v istom zmysle urbanonymicky špecifickým prostredím. Hlavné špecifiká vyplývajú z nárečovej zastúpenosti Selenčanov. Evanjelická populácia je stredoslovenského nárečia, katolícka časť slovenskej populácie je západoslovenského nárečia. To sa prejavuje aj v ľudových názvoch ulíc v Selenči. V Selenči dodnes fungujú ľudové názvy ulíc stredoslovenského typu paralelne s názvami v západoslovenskom nárečí, napr. Preňá (strsl.) - Ťihelná ulic (zsl.)
Ak pozorujeme urbanonymickú situáciu uvedených miest, zisťujeme isté vnútorné špecifiká, ale aj isté rovnorodé dobové tendencie.
Urbanonymický materiál Nového Sadu z minulosti a súčasnosti poskytuje viaceré doklady slovenského i slovakistického charakteru. Do roku 1990 v Novom Sade bolo 554 úradných názvov ulíc a námestí (Novi Sad, 1990). Z toho počtu sedem novosadských ulíc má názov signalizujúci slovenské kultúrne reálie a tri ulice majú názov so širším slovacikálnym charakterom. Znamená to, že iba 1,26 % názvov novosadských ulíc dostalo svoje pomenovanie podľa slovenských kultúrnych reálií. Okrem jedného názvu (Slovenská ulica - Slovačka ulica) všetky ulice dostali názov podľa nežijúcich osobností: Ulica Jána Kollára, Ulica Janka Čmelíka, Ulica Dr. Janka Bulíka, Jánošíkova ulica, Ulica Michala Babinku, Šafárikova ulica. Paralelne fungujú kratšie názvy (Jánošíkova ulica) a dlhšie názvy (Ulica Dr. Janka Bulíka). V urbanonymickej situácii na Slovensku v poslednom desaťročí prevažujú staronové, kratšie názvy so zhodným prívlastkom v urbanonymickom názve, čo dnes predstavuje kodifikovanú podobu. Napr. jedna ulica v Bratislave nesie názov Bulíkova ulica podľa Kovačičana Dr. Janka Bulíka, vedúcej politickej osobnosti Slovákov v Juhoslávii a prvého predsedu Matice slovenskej v Juhoslávii (1. 1. 1897 - január 1942 Mauthausen). V novosadskej urbanonymickej situácii zložené názvy signalizujú jazykovú interferenciu. Motivovanosť zložených názvov s postponovaným nezhodným prívlastkom pramení v komunikatívnej jednovýznamovosti - ulica práve Janka Bulíka a nie niektorého iného Bulíka.
Medzi historické (zaniknuté) novosadské urbanonymá patrí hodonymum Ulica Jozefa Marčoka (ulica zanikla zástavbou sídliska Liman II) a agoronymum Námestie Jána Kollára (Trg Jana Kolara, dnes je to už len Masarykova ulica, ktorá kedysi bola napojená na toto bývalé námestie, dnes už zastavané) (Dudok, 1996).
Z takmer sto nových novosadských názvov ulíc (napr. na sídlisku Adice, Klisa a i.) z roku 1997 ani jedno nesignalizuje slovenskú alebo slovacikálnu reáliu.
Vo väčšinových slovenských obciach zastúpené sú názvy so slovenskou i srbskou alebo medzinárodnou motiváciou. Napr. v Petrovci veľká časť názvov ulíc je pomenovaná podľa významných osobností zo slovenských dejín: Ulica generála Štefánika, Gregora Tajovského, Hurbanova, Hviezdoslavova, Jána Čajaka, Janka Kráľa, Janka Jesenského, Jánošíkova, Kollárova, Kubáňova, Kuzmányova, Kvačalova, Martina Rázusa, Petra Jilemnického, Sládkovičova, Svätoplukova, Šafárikova, Štúrova, Tomášikova, Vajanského. Pre súčasné oficiálne názvy ulíc v Petrovci výraznou charakteristikou je to, že v najnovšom období nedošlo k premenovaniu názvov podľa aktuálneho spoločensko-politického trendu, ako napr. v Novom Sade, v Belehrade, Báčskej Palanke, Starej Pazove a inde. Tu sa zachovali názvy napr. podľa mien významných dátumov z dejín bývalej Juhoslávie, bývalého Česko-Slovenska a zo svetových dejín (Ulica 29. novembra, Borisa Kidriča, maršala Tita, I.L. Ribara, Októbrovej revolúcie, Engelsova, Karola Marxa, Leninova.) V úplnosti sa zachovali i názvy ulíc podľa miestnych odbojárov, ktorých maďarskí fašisti popravili 28. októbra 1941 v Petrovci (napr. Ulica Branislava Mokića, Jána Labáta, Jána Marčoka, Martina Hrubíka, Pavla Ďugu a Ruda Hrubíka).
V Petrovci, Kysáči, Starej Pazove, v Kovačici a inde ako oficiálne názvy ulíc fungujú aj staršie názvy, často i ľudové. Najčastejšie sú motivované podľa smerovania k istému miestu (Hrobová ulica, Kanálska ulica, Novosadská cesta, Kulpínska ulica a pod. v Petrovci, Železničná ulica v Kysáči, v Starej Pazove, Novosadská cesta, Golubinská cesta v Starej Pazove ap. V Starej Pazove sa zachoval ľudový názov ulice Selenskí šor. Tento názov nie je motivovaný podľa smerovania, ale podľa pôvodu obyvateľov (prišelci zo Selenče), ktorí založili ulicu.
V kontexte slovenských názvov ulíc vo Vojvodine je charakteristická urbanonymická sústava v Selenči. Toho času v Selenči funguje 33 oficiálnych názvov ulíc . V Selenči väčšina slovenských názvov ulíc má štruktúru so zhodným prívlastkom (typu Čajakova ulica, spolu dvadsaťštyri názvov) a deväť názvov ulíc je utvorených s nezhodným prívlastkom (typu Janka Čmelíka). V obidvoch prípadoch presvitajú otázky vyplývajúce z bilingválnej, slovensko-srbskej jazykovej situácie.
Kratšie názvy ulíc so zhodným prívlastkom sú tieto: Báčska ulica, Benešova ulica, Čajakova ulica, Čeláreva ulica (sic!), Dositejova ulica, Hviezdoslavova ulica, Jánošíkova ulica, Kollárova ulica, Leninova ulica, Marčoková ulica, Masarykova ulica, Orechová ulica, Proletárska ulica, Sládkovičova ulica, Slovenská ulica, Šafárikova ulica, Štefánikova ulica, Štrosmajerova ulica, Štúrova ulica, Topoľová ulica, Vodná ulica, Vŕbová ulica, Zelená ulica.
Aktuálne názvy selenčských ulíc s nezhodným postponovaným prívlastkom sú tieto: Ulica 51. divízie, Ulica Generála Viesta, Ulica Ivu Lolu Ribara, Ulica Janka Čmelíka, Ulica maršala Tita, Ulica 17. októbra, Ulica Svetozara Markovića, Ulica Svetozara Miletića, Ulica 14. VSUB (14. Vojvodinskej slovenskej údernej brigády).
Pre slovenské názvy ulíc v Selenči je charakteristické i to, že pri nepočetných premenovaniach ulíc (1946, 1983) uprednostňovali sa kratšie tvary. Ulica Dositeja Obradovića bola roku 1983 premenovaná na Dositejovu ulicu. Podobne sa ešte predtým starší oficiálny názov Ulica generála Milana Rastislava Štefánika premenova na Štefánikovu ulicu. V tejto dlhšej podobe v štandardnom jazyku sa názov ani nepoužíval. Používal sa iba v písomnom styku, resp. v korešpondencii.
V selenčských názvoch ulíc po druhej svetovej vojne (z r. 1946) zrkadlí sa i širší dobový spoločensko-politický diskurz. V roku 1946 v Selenči okrem tých názvov, ktoré fungujú ako oficiálne, stali sa oficiálnymi nasledujúce pomenovanie: Novo naselje (dnes Báčska ulica), Stalingradská ulica (dnes Ulica 51. divízie), Stalinova ulica (dnes Ulica Janka Čmelíka), Nová Selenča (dnes Proletárska ulica), Ulica generála Milana Rastislava Štefánika (dnes Štefánikova ulica), Rooseveltova ulica (dnes Štúrova ulica), Hodžova ulica (dnes 14. VSÚB).
I pred druhou svetovou vojnou ako i medzi dvoma vojnami vSelenči je zreteľný vplyv úradnej regulácie na urbanonymá. V starej Juhoslávii, Kráľovstve SCHS (1918-1940) proces pomenovávania ulíc v Selenči sa realizoval v závislosti od dobových spoločensko-politických okolností. Napr. dnešná Ulica maršala Tita niesla pomenovanie Ulica kráľa Petra. Ešte výraznejší vplyv spoločensko-politických podmienok na pomenúvacie procesy v názvoch selenčských ulíc bol za maďarskej okupácie (1940-1944). Napr. dnešná Ulica maršala Tita mala maďarský názov Horti Mikloc utca, dnešná Ulica Janka Čmelíka sa úradne volala Kosut Lajos utca, Štefánikova ulica mala pomenovanie Nandor utca ap.
Vo všetkých troch vypozorovaných fázach úradnej regulácie selenčských urbanoným (v rámci prvej regulácie názvov ulíc, počas okupácie i po oslobodení) silne sa prejavuje honorifikačný a personalizačný spôsob pomenovávania ulíc. Dnes je podľa tohto princípu utvorených až 25 z 33 názvov.
V Selenči v prvej urbanizačnej fáze (príchod Slovákov do Selenče) nejestvovali názvy ulíc. Prvotná regulácia bola realizovaná v podobe očísľovania domov. V rukopise ev. farára V. Vereša Istorija Selenče sa uvádza „selenčské ulice nemali úradné názvy, ale ešte v starých časoch každý dom mal svoje číslo. Neskoršie dostala každá ulica svoje meno a (domy) nové čísla, na jednej strane nepárne, na opačnej párne. Uliciam sa doteraz viackrát menili názvy, ale najdlhšie a doteraz sa zachovali názvy ako: Preňá ulic, Gurbety, Bohatá ulic.." (Vereš, 1946, s. 41). Škoda, že autor nezaznamenal všetky ľudové názvy selenčských ulíc. Dnes by ich bolo ľahšie identifikovať. Avšak tieto názvy medzi Selenčanmi žijú aj dnes, najmä v generolekticky členenej komunikácii. Staršia generácia aj dnes ešte používa ľudové názvy ulíc v orientačnom zmysle. V idiolekte však fungujú aj iné neoficiálne názvy ulíc, ktoré sú motivované najčastejšie spoločnou známou osobou, bývajúcou v tej-ktorej ulici.
V rámci ľudových názvov selenčských ulíc dominovala orientačno-identifikačná funkcia. Uvedieme zoznam ľudových názvov ulíc Selenče, ktoré ovláda väčšia časť dnešnej populácie Selenčanov.
Begeľ - dnes Štúrova ulica
Bohatá ulic - dnes Kollárova ulica
Cinterová ulic - dnes Ulica 14. VÚSB
Gurbety - dnes Ulica 51. divízie
Kalvária - dnes Štrosmajerova ulica
Malá ťihelňa - dnes Vodná ulica a Zelená ulica
Na bare - dnes Hviezdoslavova ulica
Nová Selenča (evanjelická časť) - dnes Ulica Ivu Lolu Ribara, Proletárska ulica a Ulica Svetozara Markovića
Nová Selenča (katolícka časť) - dnes Báčska ulica, Ulica 17. októbra, Orechová ulica
Preňá i Hlavná ulic (ev.) - dnes Ulica maršala Tita
Široká ulic i Velká ulic (kat.) - dnes Ulica maršala Tita
Tovariská ulic - dnes Leninova ulica
Velká ťihelňa - dnes Topoľová ulica a Vŕbová ulica
V ľudových názvoch selenčských ulíc dominuje vnútroobecná orientačná motivácia, napr. Malá ťihelňa - Velká ťihelňa. V rámci slovenskej urbanonymie v Juhoslávii pre Selenču je charakteristické i vnútrokonfesionálne a nárečové členenie názvov ulíc. Napríklad dnešná Ulica maršala Tita mala štyri paralelné pomenovania: evanjelická populácia obývala časť ulice, ktorú nazývali Preňá uľic a Hlavná uľic a katolícka populácia bývala v časti, ktorej aj názov bol vo vlastnej (západoslovenskej) nárečovej podobe Široká ulic a Velká ulic.
Ľudové názvy selenčských ulíc svedčia o tom, že ich utváralo miestne slovenské obyvateľstvo. Všetky sú slovenskej proveniencie. To je ďalšia urbanonymická charakteristika Selenče, lebo v ostatných slovenských obciach sú stopy kontaktových jazykov aj v urbanonymii, napr. v Petrovci Popova ulička, Rácky kraj, Malí prňávor, Velkí prňávor, Malí budžák, Velkí budžák.
V selenčskej urbanonymii aj jediná výpadová ulica nesie poslovenčený názov Tovariská ulica - ulica, ktorou sa išlo smerom do susednej obce Tovariševo. V pomenovacom procese miestneho obyvateľstva došlo ku komprimovaniu názvu v duchu jazykovej praxe (v duchu miestneho jazykového úzu) a neutvoril sa názov, ktorý by anticipoval dnešnú jazykovú normu (neutvoril sa názov Tovariševská ulica, ale Tovariská
ulica).
V podobnom duchu boli tvorené názvy ulíc i po oslobodení. Iba dva názvy sa uvádzali a používali v srbskej podobe - Njegoševa ulica (so srbskou morfémou -eva) a Novo Naselje, - nepočítajúc sem názvy Ulica Svetozara Miletića a Ulica Dositeja Obradovića.
A na záver treba hodnotiť jazykovú úspornosť v selenčskej urbanonymii, ktorá sa prejavuje v kratšej podobe názvov ulíc so zhodným anteponovaným prívlastkom. Dnes je táto podoba v celoslovenských reláciách kodifikovanou podobou. V minulosti tento model bol výplodom ľudovej jazykovej invencie a v plnej miere je doložený aj v starších, ľudových názvoch ulíc v Selenči. Dnešné oficiálne selenčské názvy ulíc tiež čerpajú z tohto žriedla, čo svedčí o tom, že v názvoslovných komisiách rešpektujú aj hlas jazykového odborníka. Tak v súhre s ostatnými odborníkmi vznikajú optimálne predpoklady pre ústrojné riešenia v dynamickom procese, v ktorom sa ocitol urbanonymický subsystém.