Výtvarné umenie v Selenči sa pôvodne prejavovalo v tvare ľudovej tvorby. Svoje výtvarnícke vlohy v minulosti mali príležitosť prejaviť predovšetkým remeselníci, ale aj iní občania Selenče pri ozdobovaní svojich príbytkov a životného prostredia. Pri maľovaní domov využívala sa slovenská ľudová ornamentika. Stavebníci používali i rôzne reliéfy, ktoré si domáci potom vyfarbili. Takéto plastické ozdoby bývali najmä okolo okien. Ozdobná ornamentika sa uplatňovala pri úprave interiérov domov. Ozdobovali sa ohniská a steny a maľovali sa pomocou foriem rôzne kvetinové motívy bohatého koloritu. Ornamentálne ozdoby sa maľovali aj na debny a skrine pre odev a ženy ich prenášali aj na taniere, mliečniky, džbány a fľaše. Niektorí sa pokúšali počas dlhých zimných večerov pri ohni kresliť uhlíkom na papier. Jednotlivci zo záľuby a dlhej chvíle namaľovali aj skutočné obrazy, ale ich nikdy verejne nevystavovali. Pokúšali sa robiť zo škatúľ domy a katedrály, alebo aj z kovu vytvoriť nejaký ozdobný predmet. Väčšie umelecké ambície však nemali.
Prvý si umeleckú cestu zo Selenčanov zvolil Vladimír Goda. Narodil sa 5. 2. 1940 v Selenči. Základnú školu Jána Kollára zakončil v Selenči a gymnázium v Odžaku. Študoval na Výtvarnej akadémii v Záhrebe, no pred samým koncom opustil štúdiá. Vo svojej tvorbe používal takmer všetky maliarske techniky: maľoval olejovými farbami, temperami, pastelom a kreslil ceruzou a tušom. Najčastejšie stvárňoval podobizne ľudí, ale maľoval i zátišia, dedinské motívy a akty. Vystavoval v Báči, v Novom Sade a Záhrebe. Namaľoval približne 150 obrazov. Po ťažkej nemoci zomrel 6. júna 1989 v Selenči.
Mnohí Selenčania v súčasnosti sa zo záľuby zaoberajú výtvarníctvom, ale verejne nevystavujú svoje práce. Uveďme iba niektorých: učiteľ Juraj Berédi st., Juraj Berédi ml., Daniela Bolfová, Pavel Šimoni, Mária Koleková, Lýdia Godová, Kristína Kaňová, Ilona Fačarová, Štefan Ilčík, Jaroslav Pecník, Mária Trusinová, Štefan Lipták, Jarmila Tatliaková, Ondrej Bocka, Anna Krnáčová, Anna Poliaková, Ján Rožnaji, Mária Sklabinská, Pavel Faďoš, Zuzana Gašparovská, Pavel Mandáč.
Vzhľadom na výtvarné afinity Selenčanov v osade sa dlho cítila potreba ich organizovania a zoskupenia. Tak v nedeľu 16. 10. 1988 vznikla výtvarná odbočka pri Kultúrno-umeleckom spolku Jána Kollára v Selenči. Utvorili ju výtvarníci, ktorí toho dňa usporiadali prvú spoločnú výstavu svojich výtvarných prác v miestnostiach spolku v Selenči. Boli to: Anna Kočondová, Karol Burčiar, Pavel Pavlíni a Miško Bolf. Zároveň si tu zvolili za vedúceho odbočky Miška Bolfa, profesora výtvarnej kultúry.
Členovia odbočky sa stretávali, vymieňali si skúsenosti, radili sa a niekedy aj portrétovali. Členovia odbočky najviac maľujú olejovými farbami, ale sa vyskúšali aj v iných technikách (ceruza, akvarel, pastel, tuš a priestorové stvárňovnie v plastéline a hline). Najčastejšie stvárňované motívy sú krajinky, staré domy v Selenči, starožitnosti, zátišia, portréty a vlastné podobizne, ako i rôzne iné figurálne motívy. Formáty obrazov boli rôzne a maľovali ich hlavne na plátne, ale aj na sololit a dosku. Kreslili zasa na papier, hlinu, stenu a umelé hmoty. Všetci umelci sa snažia verne zachytiť svoje okolie. Teda ide o realistických maliarov, ktorých časť sa priblížila k hyperrealizmu. Na niektorých prácach badať i surrealistické tendencie, ale i plagátovo-ilustrátorský štýl. Selenčskí výtvarníci sa tiež okrajovo zaoberajú ilustráciou, komiksom, karikatúrou a grafickým dizajnom.
Výtvarná odbočka má aj svoj emblém. Vypracoval ho vedúci odbočky Miško Bolf. Emblém tvorí paleta, štyri štetce (štyria výtvarníci), rok založenia odbočky a pomenovanie osady, v ktorej pôsobia - Selenča.
Členovia výtvarnej odbočky sú aktívni aj ako sponzori a donátori rôznych akcií a podujatí. Svojimi obrazmi podporili festival v pivnickom poli (1996) a festival Zlatý kľúč (1996, 1997). Darovali obrazy Základnej škole Jána Kollára v Selenči, Základnej škole Jozefa Marčoka Dragutína v Hložanoch a Základnej škole v Báčskom Novom Sele ako i Gymnáziu Jána Kollára v Petrovci. S ich obrazmi sa stretnete aj v ambulancii a hasičskom spolku v Selenči.
Činnosť výtvarnej odbočky v Selenči je aj dobre médiove sledovaná. Články o ich činnosti sú uverejnené v týždenníku Hlas ľudu, v mládežníckom časopise Vzlet a časopise pre deti Zornička. Rozhovory s členmi odbočky odvysielal i Novosadský rozhlas a Rozhlasová stanica Báčka - štúdio Selenča. Ich tvorba bola zastúpená i v programoch RTS - TV Nový Sad (Slovenská redakcia) a ich obrazy niekoľkokrát ozdobovali štúdio v TV rodinnom magazíne Dotyky.
Práce Miška Bolfa boli aj v satelitnom programe Intelsat 707 F-3 vo vysielaní o Selenči televízneho magazínu Slovakia now (1997). Tento televízny magazín nakrúca vysielania o Slovákoch vo svete a stredisko mu je v Bratislave. Jeden Bolfov obraz bol predstavený aj vo Vysielaní Tenisky v programe VTV z Bratislavy.
Výtvarná odbočka pri Kultúrno-umeleckom spolku Jána Kollára v Selenči nie je uzavretá. Majú možnosť zapojiť sa do nej všetci milovníci výtvarného umenia v Selenči a vystavovať svoje práce na výstavách, ktoré odbočka organizuje.
V Základnej škole Jána Kollára sa formujú budúci potenciálni členovia tejto odbočky. Najnadanejší žiaci sú zapojení do výtvarného krúžku pod vedením profesora Miška Bolfa. Uveďme mená niektorých žiakov, ktorí vynikajú: Jozef Kolek, Tijana Bolfová, Mária Trusinová, Taňa Fačarová, Daniel Kesler, Anna Valová, Lívia a Jana Mandáčové, Anna Fodorová, Anna Trusinová, Svetlana Strehárska a Tina Krajčíková.
Biografie zakladateľov výtvarnej odbočky pri Kultúrno-umeleckom spolku Jána Kollára v Selenči:
Anna Kočondová - Narodila sa 11. 7. 1954 v Selenči. Základnú školu absolvovala v Selenči a Gymnázium v Odžaku. Bola domácou.
Výtvarné umenie zdokonaľovala v Rakúsku u maliara Roberta Hammerstila. Maľovať začala roku 1980. Prvá mala samostatnú výstavu v Selenči roku 1983. Na spoločných výstavach účinkovala 14-krát. V olejomaľbe dosahovala bohatstvo a pestrosť koloritu. Kreslila aj ceruzou. Najviac maľovala krajinky, kvetinové zátišia, figurálne kompozície a zriedkavejšie aj portréty.
Svoje obrazy darovala pre festival Zlatý kľúč a tiež aj Základnej škole Jána Kollára v Selenči.
Po ťažkej nemoci umrela 27. 01. 1996 v Selenči.
Karol Burčiar - Narodil sa 20. 8. 1943 v Selenči. Zakladnú školu zakončil v Selenči a učiteľskú v Báčskom Petrovci. Kreslí a maľuje odmalička, ale od roku 1971 sa začína vážnejšie zaoberať maliarstvom, Na spoločných výstavách sa zúčastnil 14-krát a samostné výstavy nemal.
Najviac maľuje oľejomaľby špachtľami. Tiež sa zameriava na akvarel a perokresby. Najčastejšie maľuje krajinky a dedinské motívy. Na svojich obrazoch sa snaží verne reprodukovať skutočnosť.
Pavel Pavlíni - Narodil sa 6. 12. 1961 v Selenči. Základnú školu zakončil v Selenči a strednú pohostinskú Svetozara Markovića v Novom Sade. Pracuje v PD Selenča ako kuchár. Kresliť začal dvanásťročný. Maľuje olejomaľby a kreslí ceruzou a uhlíkom.
Maľuje krajinky, portréty a najmä figurálne a figurálno-fantastické kompozície. Samostatne nevystavoval a zúčastnil sa na 15 spoločných výstavách. Niekoľko obrazov daroval Hasičskému spolku v Selenči.
Miško Bolf - Narodil sa 9. 10. 1960 v Sombore. Základnú školu zakončil v Selenči, strednú v Báči a Novom Sade v odbore grafického dizajnu (Stredná umelecká škola Bogdana Šuputa). Akadémiu výtvarných umení pedagogický odbor - vyštudoval v Sarajeve roku 1987. Pracuje na Základnej škole Jána Kollára v Selenči ako profesor výtvarnej kultúry. Odmalička kreslí a maľuje. Jeho obľúbené výtvarné techniky sú olejomaľba, tempera, ceruza, tuš, pastel, akvarel a sporadicky sa zaoberá sochárstvom. Najčastejšie maľuje krajinky, portréty, zátišia, figurálne kompozície a zriedkavejšie sa vyjadruje výtvarne abstraktným spôsobom. Kreslí aj ilustrácie, komiks a karikatúry.
Miško Bolf je výtvarným redaktorom žiackych časopisov Halúzka na Základnej škole v Selenči a Dunavac na Základnej škole v Báčskom Novom Sele, kde tiež prednáša výtvarnú kultúru, a v náboženskom časopise Plameň lásky v Selenči. Je vedúcim výtvarnej odbočky pri Kultúrno-umeleckom spolku Jána Kollára v Selenči.
Svoje obrazy daroval pre festival Zlatý kľúč (1996,1997), pre festival Stretnutie v pivnickom poli (1996), základným školám v Selenči, Hložanoch a Báčskom Novom Sele, ako i Hasičskemu spolku v Selenči a iným.
Samostatne vystavoval 4-krát a účinkoval aj na 21 spoločných výstavách.
Selenčské spisovateľské perá
Ako ten čas neúprosne letí, aby zaklopal na okná našej 240-ročnej Selenče. Pred 240 rokmi naši predkovia šli za chlebom do neznáma, zo Slovenska na Dolnú zem. Zem vysnívaná bola hlavný dôvod sťahovania.
Selenča, dedina na šírej báčskej rovine, mnohých slovenských vzdelancov si pritúlila. Striedali sa učitelia a farári, veď oni boli najpotrebnejší našim predkom v ich novej vlasti.
Tak na Dolnú zem šiel roku 1893 Ján Čajak st. (1863-1944), ktorý za narodil v Liptovskom Jáne a umrel v Petrovci.
Prvé Čajakovo pôsobisko bolo u nás v Selenči, kde pobudol necelých šesť rokov oko učiteľ, kultúrny pracovník a vychovávateľ našich selenčských predkov.
Rodinná tradícia však stále spájala Jána Čajaka st. so Slovenskom aj po príchode na Dolnú zem. Nebyť týchto vzdelancov zo Slovenska od konca 18. storočia do prvej svetovej vojny medzi vojvodinskými Slovákmi, by pravdepodobne došlo k zániku národnej kultúry. Nemalý význam majú jeho diela román Rodina Rovesných, poviedky Cholera, Suchoty, Len pekne, Pytačky vhodné na inscenácie.
V rodine J. Čajaka st. sa narodil v Selenči syn 18. júla 1897 (umrel roku 1982 v Bratislave). Bolo to prvé dieťa v rodine (matka Kornélia Belohorská). Chlapec dostal meno Ján po otcovi a starom otcovi.
Vyrástol pod priamym vplyvom otca a v spomienke na dedov, štúrovského básnika Janka Čajaka a zberateľa ľudovej tvorby Pavla Dobšinského. Mal pokračovať v národnobuditeľskej a literárnej tradícii, tretí a posledný z rodu Čajakovcov.
Tvorba J. Čajaka ml., posledného v rode čajakovskej literárnej generácie, je rôznorodá a bohatá. Napísal romány Zuzka Turanová (ľúbostná balada) a Zypa Cupak (folklórno-humoristický), poviedky Báťa Ondriš Pazúrik (sociálna kritika) a iné poviedky.
Mnohé z diel J. Čajaka sú vhodné na dramatizáciu.
J. Čajak ml. sa roku 1949 natrvalo nasťahoval do Bratislavy, kde aj umrel. Selenču navštívil 30. novembra 1965 a 19. novembra 1977.
Literárne talenty J. Čajaka ml. a J. Čajaka st. sú tesne späté s našou osadou. Cítime ich ako svojich rodných a či už učiteľovaním alebo narodením iste usmernili ďalší vývin literárnej tvorby Selenčanov. Čajakovská literárna tvorba, najmä dedinská poviedka, náležitú pozornosť venúva ľudovému jazyku, obrazu báčanskej dediny a celému radu postáv z ľudu. K čajakovskému modelu poviedky majú blízko aj niektorí naši autori. Veď aj Čajakovci vo svojich dielach spomínajú mnohé živelné pohromy, choroby, a tak pomenúvajú aj svoje poviedky: Búrka, Suchoty,Cholera.
Literárna tvorba Čajakovcov a ostatných slovenských spisovateľov zaujala nás už od detstva, najmä v školských laviciach. Záujem o písané formy pestovali v nás učiteľky a neskoršie, keď sme sa stali členmi literárno-divadelného krúžku, ktoré viedli a vedú odb. učiteľky slovenčiny (V. Strehárská a R. Šimoniová), sme tvorili verše a prózu.
Naše práce možno prečítať na stranách časopisov, alebo sa zjavujeme na festivaloch ako textári. Najprv však naše práce našli svoje miesto na stranách školského časopisu selenčských žiakov HALÚZKA, ktorého prvé číslo uzrelo svetlo sveta roku 1970 z iniciatívy učiteľov ZŠ Viery Stehárskej, Ruženy Šimoniovej a Karola Burčiara a za spolupráce žiakov.
Časopis vychádzal s menšími alebo väčšími prestávkami. Pred rokom sa zjavilo nové číslo v novej úprave, venované 100. výročiu narodenia Jána Čajaka ml.. Odvtedy je to mesačník, ktorý upravuje technický redaktor (zanietenec v tejto práci) odborný učiteľ technického vzdelania Pavel Mandáč. Okolo stvárňovania časopisu sa činí aj profesor výtvarnej kultúry Miško Bolf a niektorí učitelia a žiaci. Je to časopis na radosť a pýchu našej školy, lebo spĺňa svoje poslanie. Na stranách sa zjavujú básne našich detí, výkresy, správy zo súťaže, z programov a výstav a iné príspevky.
Naše práce po jazykovej a obsahovej stránke predstavujú dokumentárnu hodnotu. Sú svedectvom umeleckých selenčských autorov. Ide o práce začínajúcich autorov, zväčša žiakov, študentov, robotníkov, remeselníkov, profesorov, farárov.
Mnohí sa odmlčali v posledných časoch. Najtalentovanejší a najusilovnejší obstanú aj naďalej, aby sme si cenili kultúrne bohatstvo minulosti, aby sme si vážili materinský jazyk a zákonitosti poézie. Sú tu básne a prózy odlišnej úrovne, rozdielny je aj vek autorov, tvorivá skúsenosť.
Všetci však tvoria obraz, ktorý vzbudzuje nádej, že Selenča raz bude mať niekoľko vyspelých talentov. Hoci sa hlási o slovo mnoho autorov, naše publikačné možnosti sú obmedzené časovo a priestorovo. Mladá generácia vstupuje do literatúry s novou umeleckou orientáciou. Poprajme im úspech.
Úprimne ma teší, ak tento letmý pohľad na stránky literárnych snaživcov Selenče vzbudí u čitateľov záujem rozšíriť rady tvorivých síl.